Archeológovia objavujú predmety a domy, ktoré sú zvláštne a cudzie pre strednú Európu, pričom podobné artefakty sa našli až o 2 400 kilometrov ďalej na východ, za Uralom. Podľa vedúceho výskumu Jozefa Bátoru nie je vylúčené, že časť nomádov túto obrovskú vzdialenosť prekonala a dostala sa až do karpatského priestoru. Vybudovali civilizačné centrum porovnateľné s gréckymi Mykénami, kontrolovali ťažbu farebných kovov v pohoriach stredného Slovenska a ako naznačujú posledné nálezy, namiesto živých zvierat obetovali radšej sošky.
Koľko zvieracích hlinených figúrok ste doteraz našli v Rybníku?
Spolu máme 19 sošiek, z niektorých máme však len úlomky. Prevažujú domáce zvieratá, najmä hovädzí dobytok, ovce, azda aj kozy, ošípané. Z lovných zvierat sme identifikovali diviaka. Vyzerá to tak, že ich vyrobili pravdepodobne dvaja ľudia. Niektoré sú menej vypracované, ale iné sú celkom realisticky stvárnené. Ich tvorca mal dobrý pozorovací talent. Vedel vyjadriť hlavné znaky, postoj zvieraťa. Domnievame sa, že to mohol byť ten istý človek, ktorý uskutočňoval aj samotný akt obetovania – šaman.
Ako asi prebiehal rituál?
Práve tento rok sa nám podarilo nájsť dôkaz, že sošky boli priamo na mieste lámané. Našli sme dve časti pravdepodobne diviaka, ktoré boli vzdialené od seba asi v metrovej vzdialenosti. Na každej zo sošiek niečo chýba. Niekde je to roh, predná končatina, chvost. Oni takýmto spôsobom zviera symbolicky zabili a obetovali božstvám. Otázka je, prečo to robili…
Šetrili živé zvieratá, lebo tu boli drsnejšie podmienky na život?
Aj prírodné podmienky mohli zohrať svoju úlohu. Sídlisko v Rybníku leží na rozhraní Podunajskej nížiny a stredoslovenských pohorí. Je to už horský terén v porovnaní so sídliskami z bronzovej doby pri Vrábľoch či Santovke. Poukazuje na to aj rozdielna druhová skladba zvierat zistená na základe nálezov kostí. V Rybníku prevažuje kožušinová zver, lovili tu dokonca aj medveďa či vlka. Pri rituáloch neobetovali domáce zvieratá, aby neprišli o významné zložky potravy, ako bolo mäso či mlieko.
A čo ľudské obety? Našli ste tu nejaké stopy?
Zatiaľ nie, ale nemôžeme to vylúčiť. Ak chcel človek v tom období dosiahnuť niečo výnimočné, musel siahnuť k najvyšším, k ľudským obetiam, aby si naklonil božstvá. V Jelšovciach blízko Nitry som odkryl objekty zo staršej bronzovej doby, kde sa našlo niekoľko obetovaných ľudí. Zastúpené boli medzi nimi rôzne vekové kategórie, muži aj ženy.
Pravekí obyvatelia Rybníka strážili priestor takzvanej Slovenskej brány. Mohli by ste to priblížiť?
Slovenská brána je miesto, kde Hron už v dávnej minulosti prerezal južné výbežky Štiavnických vrchov a vteká do Podunajskej nížiny. Je to asi šesťkilometrový koridor, v ktorom dnes ležia obce Kozárovce a Psiare. Osada v staršej bronzovej dobe ležala priamo na brehu Hrona a jej obyvatelia mohli dobre sledovať vstup, ale aj výstup z oblasti stredoslovenských pohorí. Či už tam ľudia išli pešo, na vozoch, alebo sa plavili po Hrone na jednoduchých člnoch. Predpokladáme, že kontrolovali vstup k ložiskám farebných kovov. Už v tomto období bol veľký záujem najmä o meď, zlato a zrejme aj striebro. Možno sa aj podieľali na distribúcii týchto surovín. Nie je vylúčené, že im vracajúce sa skupiny museli časť rudy odovzdať, z čoho mohli výdatne profitovať.
Odkedy sú vlastne ľuďom známe tieto ložiská?
Prvé doklady o tom sú už z počiatku neskorej kamennej doby, z eneolitu. Nositelia mladolengyelských kultúrnych skupín vyrábali prvé medené predmety na našom území. Meď sa v tom období dala zbierať ešte na povrchu, dokonca aj zlato, teda ho nemuseli získavať náročne banskou technikou. To je obdobie asi 5 500 rokov dozadu. Metalurgia začala odvtedy zohrávať v spoločnosti dôležitú úlohu.
Objavili ste v Rybníku aj nejaké kovové predmety?
Nie je toho veľa. No máme špirálové ozdoby z bronzu, bronzovú ihlicu. Veľmi dôležitým je nález kadlubu, formy na odlievanie. Zhotovili ju z hliny a zachovala sa na nej aj kvapka medi, čo je jednoznačný doklad, že sa v tejto osade kovové výrobky priamo aj odlievali.
Lokalita Rybník je približne rovnako stará ako nálezisko Fidvár pri Vrábľoch, ktoré možno veľkosťou prirovnať k Mykénam. Sú asi 30 kilometrov od seba. Mohli tieto sídliská súvisieť?
Predpokladáme, že obyvatelia oboch osád vedeli o sebe. Pretože vo Vrábľoch bol v domoch použitý lomový kameň vulkanického pôvodu privezený z okolia Rybníka. Vo Vrábľoch sa prirodzene takýto kameň nenachádzal. Vďaka kolegyni Ilášovej z Geologického ústavu UKF Nitra sa podarilo zistiť pozoruhodnú skutočnosť, že z kameňolomu, ktorý bol známy už v staršej bronzovej dobe, boli bazaltové kamene použité aj pri stavbe románskej baziliky v Hronskom Beňadiku v 11. storočí. Teda kameňolom, ktorý objavili ľudia v praveku, funguje až doteraz…
Pri rozľahlom pravekom „meste“ Fidvár pri Vrábľoch ste chceli preskúmať časť pohrebiska, aby ste sa dozvedeli viac o človeku a zložení vtedajšej spoločnosti. Nakoniec sa presunul výskum na budúci rok, prečo?
Výskum realizuje v rámci medzinárodného projektu Archeologický ústav SAV so sídlom v Nitre, Nemecký archeologický ústav so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom v úzkej spolupráci s katedrou archeológie Univerzity Komenského v Bratislave. Financujú ho kolegovia z Nemecka, ktorí tento rok výskumný program zredukovali. Výskum pohrebiska je pre nás kľúčový, pretože nám prezradí veľa nielen o duchovnom živote človeka, ale aj spôsobe stravovania, zdravotnom stave, spoločenskej štruktúre… V neposlednom rade nám umožní aj rekonštruovať vtedajší odev. V jeho výskume budeme radi pokračovať budúci rok.
Skúmali ste tiež jedálny lístok človeka z bronzovej doby. Z čoho si piekol chlieb?
To vieme celkom presne. Zachovalo sa tu jedno obydlie, ktoré ľahlo popolom a ľudia sa nikdy na to miesto už nevrátili. V ňom sme našli zvyšky prútených košov s pšenicou dvojzrnnou, jednozrnnou a špaldou. A to bol základ, z ktorého sa piekol chlieb. Čo sa týka mäsitej stravy, prevažoval hovädzí dobytok, ošípané. V menšej miere ovce a kozy. Ale tie chovali skôr pre mlieko, vlnu a srsť. Zistili sme tu aj doklad lovu jeleňa, srnca, líšky. Dokonca aj bobra. Neviem, či bol lovený aj na konzumáciu, ale asi skôr pre kožušinu. Máme aj množstvo rybích kostí a riečne korýtka, čo sa objavuje aj v iných lokalitách. Ich jedálny lístok bol pomerne pestrý.
Vaši kolegovia z Nemecka hovoria, že Fidvár patrí medzi top 10 nálezísk v Európe, prirovnávali ho k Mykénam. Pre veľkosť aj pre kultúrne prepojenia s východným Stredomorím. Potvrdili sa tieto vplyvy a kontakty, alebo siahali aj niekam inam?
Výskum vo Vrábľoch zásadne zmenil pohľad na staršiu bronzovú dobu v strednej Európe. Do kruhu usporiadané obydlia zistené na Fidvári z obdobia úňetickej kultúry sú veľmi blízke osadám, ktoré sú známe až v Eurázii. V západnej Sibíri v Rusku a v severozápadnom Kazachstane. Tam sa s nimi stretávame v kultúre Sintašta, ktorá sa objavila v rovnakom období ako spomínaná úňetická kultúra. To signalizuje, že vtedajšie obyvateľstvo karpatskej oblasti mohlo byť v prvej tretine druhého tisícročia pred naším letopočtom najprv v kontakte s východnou Európou a s oblasťou Eurázie a až v 16. až 15. storočí pred naším letopočtom s regiónom východného Stredomoria. Ide o závažný problém, ktorému v súčasnosti venuje európska archeológia mimoriadnu pozornosť. Navyše donedávna sa v odborných kruhoch pri skúmaní vzájomnej komunikácie ľudí bronzovej doby pripúšťali prevažne iba spojenia v podobe kultúrnych vplyvov, obchodnej výmeny. Nepripúšťala sa možnosť fyzickej prítomnosti určitých skupín v podobe migrácií, prípadne invázií. Zdokonaľovanie výskumných metód, napríklad stronciových analýz, umožňuje zistiť, či jedinec pochovaný vo Vrábľoch v staršej bronzovej dobe sa tam aj narodil a vyrástol, alebo sa to udialo úplne inde. Vďaka technickému pokroku sa nám aj v tomto smere otvárajú úplne nové horizonty poznania.
Znamená to, že migrácie boli na našom území častejšie?
Migrácie boli podstatne častejšie, ako sme si mysleli. Aj keď to znie ako otrepané klišé, stále platí, že Slovensko tým, že ležalo v strede Európy, bolo vždy križovatkou rôznych civilizácií. V dôsledku toho sme z kultúrneho, ale aj z antropologického hľadiska taký mix. Kultúrne pôsobenie východoeurópskej oblasti máme doložené aj v starších obdobiach, ale takto výrazne a v takom rozsahu, ako je to v období staršej bronzovej doby aj v prípade vrábeľského Fidváru, ho doložené nemáme. Migrácie ľudí sú fenomén, ktorý tu bol odnepamäti, podobne ako klimatické zmeny.
Súhlasíte teda s názormi, že aj v počasí sa len opakujú dejiny?
Oddávna sa striedali dlhodobejšie teplejšie a chladnejšie obdobia. V priebehu jedného ľudského života sa takéto výrazné zmeny nedajú dostatočne postrehnúť, a preto to treba vidieť v širších historických súvislostiach. Aj v prípade povodní ide o jav, ktorý je u nás doložený už od obdobia mladšej kamennej doby, keď človek po prvýkrát výrazne zasiahol do prírody a celého ekosystému. Pri zakladaní polí odlesnil veľké oblasti a už nemalo čo zadržiavať vodu. Tieto územia zostali prevažne až dodnes odlesnené. Druhý výrazný zásah do prírody prišiel neskôr v bronzovej dobe a súvisel s výrazným rozvojom metalurgie bronzu. Aj na tavbu potrebovali ľudia množstvo dreva.
Vráťme sa ešte k Fidváru. Je s ním spojený ďalší zaujímavý nález, početné nádoby obrátené hore dnom. Ako to vysvetľujete?
S najväčšou pravdepodobnosťou ide o doklad jednorazového rituálneho obradu alebo oslavy, ktoré prebehli v tamojšej komunite. Každá zo 16 nádob, medzi ktorými prevládali nádoby na pitie, bola zámerne poškodená tak, aby sa nedala viac použiť. Následne boli nádoby obrátené hore dnom a uložené vedľa seba do rituálnej jamy. Celková nálezová situácia poukazuje na to, že nádoby uložené v zemi zostali tisícročia nedotknuté.
Ako blízko je realizácia skanzenu s modelmi domov, kde by si človek mohol tieto rituály predstaviť?
Realizácia skanzenu priamo na lokalite, je zatiaľ iba v štádiu myšlienok a úvah. Chceli by sme ho tam vybudovať v spolupráci s mestom Vráble a Žitavskou komunitou. Určite by to prospelo k rozvoju kultúry a turizmu v regióne. Veď samotný Fidvár leží priamo pri ceste k neďalekému termálnemu kúpalisku v Podhájskej.
Jozef Bátora (63)
Archeológ, špecialista na neskorú kamennú a bronzovú dobu v strednej a vo východnej Európe. Je vedúci vedecký pracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre, vedúci Katedry archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, riadny člen Učenej spoločnosti SAV a člen korešpondent Nemeckého archeologického ústavu v Berlíne.