Kým predsedovi Najvyššieho súdu Štefanovi Harabinovi najnovšie prisúdili nemajetkovú ujmu vo výške 150-tisíc eur, čo sa mu podľa jeho štvrtkového vyjadrenia aj tak zdá málo, väčšina podobných sporov sa končí úplne inak.
Právnik Peter Wilfling, ktorý spolupracuje s mimovládnou organizáciou Via Iuris, hovorí, že vôbec domôcť sa odškodnenia býva často zložité. „Suma 150-tisíc eur prisúdená Štefanovi Harabinovi je takým vysokým odškodnením, aké za niekoľko rokov účinnosti zákona o zodpovednosti za škodu nebolo ešte priznané žiadnemu občanovi,“ vraví.
„Nepoznám prípad z rozhodovacej praxe našich súdov, v ktorom by bola taká suma, alebo suma približujúca sa tejto, priznaná občanovi, ktorý je mimo politiky alebo mimo pôsobenia vo vysokej ústavnej funkcii,“ pridáva sa advokát Rudolf Adamčík. Podľa neho ide o rozhodnutie, ktoré narúša konzistenciu rozhodovacej praxe súdov v sporoch o ochranu osobnosti.
Podľa údajov ministerstva financií bolo za sedem rokov účinnosti zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci úspešných len 1,7 percenta žiadostí. Občanom, ktorí dovedna žiadali odškodné za milióny eur, štát napokon vyplatil 194-tisíc eur. Podobný trend pokračoval aj minulý rok, v ktorom najvyššie odškodné nepresiahlo 42-tisíc eur za nezákonné rozhodnutie na ministerstve spravodlivosti.
Harabin vo štvrtok vyhlásil, že 150-tisíc, ktoré vysúdil od Generálnej prokuratúry, dá na onkológiu. Súčasne odkázal bývalému ministrovi vnútra Danielovi Lipšicovi, aby túto sumu zaplatil. „Keď má toľko peňazí, že trikrát oblepil celé Slovensko, tak jeho politická strana NOVA to určite nenechá zaplatiť daňových poplatníkov,“ povedal Harabin v reakcii na rozsudok krajského súdu. „Keď to vyrobil, 150-tisíc eur je pre neho malina,“ dodal.
O čom bol teda spor? Bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka v roku 2008 potvrdil, že prepis telefonátu Harabina s Bakim Sadikim bol súčasťou spisu vedeného na prokuratúre. „Okresný súd nerozhodol o tom, či je prepis odposluchu pravý, alebo ide o falzifikát. Riešil iba to, či sa prepis odposluchu nachádzal na prokuratúre a či je pravdivé Trnkovo vyhlásenie,“ vysvetľuje Wilfling. Podľa neho by sa aj tento fakt mal odraziť na výške odškodného. Dodáva, že takúto vysokú sumu nevysúdia bežní ľudia ani za závažnú ujmu na zdraví alebo dokonca na živote príbuzných.
Dokazujú to viaceré spory. Napríklad Nemocnica s poliklinikou v Ilave zaplatila pozostalým po onkologickej pacientke, ktorej liečbu zanedbali, 10-tisíc eur. Novozámocká fakultná nemocnica zas čelila žalobe rodičov, ktorých dieťa zomrelo v dôsledku pooperačných komplikácií. Rodina žiadala takmer 9-tisíc eur, súd priznal náhradu vo výške 1 244 eur. Po troch rokoch je stále nedoriešený prípad malej Denisky Hajasovej, ktorej mali pri rutinnej operácii mandlí spáliť v považskobystrickej nemocnici spodnú peru.
Ako výnimočný sa ukazuje jedine rozsudok nitrianskeho súdu z minulého mesiaca. Ten prisúdil rodine 22-ročného Šimona Buchu, ktorý zostal po operácii nosnej priehradky v bdelej kóme, pol milióna eur. „Vidím to ako otázku toho, či žalobca vie preukázať vinu druhej strany,“ tvrdí advokát rodiny Peter Koscelanský.
Za sebou má už viacero podobných sporov, pričom väčšina z nich sa týka zanedbania zdravotnej starostlivosti. Tvrdí však, že nie vždy sú aj prípady obyčajných ľudí odsúdené na neúspech. „Približne pred desiatimi rokmi som mal spor, ktorý sa týkal šikanovania zamestnancov v jednej fabrike, a podarilo sa nám dosiahnuť neplatnosť ukončenia ich pracovného pomeru, náhradu mzdy aj odškodné 100-tisíc korún ako morálnu ujmu za šikanovanie,“ vymenúva Koscelanský.