Začali sa šíriť obavy, že deti zo slovenských rodín sú v Anglicku odoberané neopodstatnene. "Riziko, že štát zasiahne bez opodstatneného dôvodu do rodinného života, je mýtus,“ zdôrazňuje Lord Justice Mathew Thorpe, sudca, ktorý rozhodol o návrate detí Boórovcov na Slovensko.
Čím bol pre vás prípad slovenských detí špeciálny?
Bol som vtedy vrchný sudca na odvolacom súde, ktorý sa zaoberal rodinnými prípadmi. Prístup sudcu k akémukoľvek prípadu je veľmi dôležitý. A dôležité tiež je, aby sudca nebol do prípadu príliš osobne vtiahnutý. V tomto prípade mal súd osobitnú zodpovednosť v tom, ako udržať rovnováhu medzi ochranou dieťaťa a udržaním rodinného života a ako to dosiahnuť bez rizika ublíženia dieťaťu. Podľa záveru, ku ktorému dospeli dvaja členovia súdu, sa britské úrady predčasne bez dostatočných dôvodov vzdali možnosti zverenia detí do starostlivosti slovenskej starej mamy. Ale moje spojenie s týmto prípadom sa skončilo pred rokom v decembri.
Do procesu vstúpilo aj slovenské centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí ako tretia strana a pre britské právo sa vytvoril precedens. Na základe čoho ste sa rozhodli umožniť vstup tretej strany do konania?
Sme dosť liberálni v tom, aby sme umožnili stranám, ktoré majú na prípade záujem, aby vstúpili do konania za predpokladu, že skutočne majú záujem. Deti boli slovenskej národnosti, mali teda právo na podporu od slovenského veľvyslanca. Ukazoval ju aj tým, že sa zúčastňoval na konaní. Áno, myslím si, že to založilo precedens, ktorý uľahčí štátu, ktorého sú deťmi občanmi, aby sa mohol na procese zúčastniť. Ale myslím si, že v tomto prípade to bolo správne rozhodnutie.
Riešia anglické súdy také prípady často?
Vo všeobecnosti je problém vo vzťahu medzi súdmi v Anglicku a členskými štátmi EÚ, ktoré majú v Anglicku veľkú populáciu imigrantov. Väčší problém ako Slovensko má Poľsko, odkiaľ je viac imigrantov. Aj vo Varšave sme diskutovali o prípadoch, kde zlyhali rodičia a kde nie sú nijakí iní rodinní príslušníci. Briti nevynaložili dosť síl, aby našli náhradných rodičov, ktorí by mali poľské korene. Istým spôsobom obavy v slovenských médiách v lete 2012 odzrkadľovali kritiku aj poľskej tlače a spôsobu, ako poľská vláda zlyhávala pri ochrane detí ich národnosti v krajine, do ktorej ich rodičia odišli za lepším životom.
Na sociálnych sieťach sa však začali šíriť obavy z neopodstatneného odoberania detí.
S takými tvrdeniami nemôžem vôbec súhlasiť. Verím, že rovnováha medzi štátom a rodinou je v našich zákonoch opatrne nastavená. Stanovuje hranicu, kde štát zasiahne do rodinného života. A v hraničných prípadoch medzi rodinou a štátom sedí sudca. Sudca je tiež vždy opatrný a zisťuje, či táto hranica nebola prekročená.
Čo býva najčastejším dôvodom žiadosti o odobratie dieťaťa?
Poviem to takto. Predstavte si, že ste sociálny pracovník a narastajú vám dôkazy, že dieťa je ohrozené. Ak neurobíte nič, o dva týždne možno niekto nájde toto dieťa mŕtve alebo s vážnym zranením. Ak dieťa odoberiete, hrozí vám mediálna kampaň typu, že úrady kradnú dieťa rodičom. Je to obrovská zodpovednosť. Myslím si, že sociálni pracovníci sú príliš kritizovaní a nedocenení. Treba tiež myslieť aj na ich odbornú úroveň a nielen ich, ale aj ďalších zúčastnených strán, lekárov, sudcov. Do systému ochrany dieťaťa je zapojených veľa profesií, ktoré musia medzi sebou spolupracovať. Robíme veľmi ťažké rozhodnutia.
Čo by ste odporučili mladej rodine s deťmi, ktorá sa chce usadiť v Anglicku?
To, čo musia urobiť, je, byť zodpovední. Zdá sa, že ľudia na Slovensku majú predstavu, že u nás je riziko toho, že štát zasiahne do rodinného života bez opodstatneného dôvodu. A to je mýtus. Pochybujem, že možnosť opodstatneného odobratia detí je napríklad v Holandsku alebo Nemecku menšia ako v Anglicku. V systéme ochrany detí v Anglicku, podobne ako v iných štátoch, sa stali aj obrovské zlyhania a cenou za to zlyhanie bola väčšinou smrť dieťaťa. Deti majú právo na ochranu. A štát má veľkú zodpovednosť za ochranu detí nielen pri cudzích ľuďoch, ale aj pri ich ohrození rodičmi.