Štefana Miklánka už počas nedeľňajších spomienkových slávností povýšili do nadporučíckej hodnosti a Milan Píka – syn slávneho legionára a odbojára Heliodora Píku, v pondelok dostal pamätnú medailu ministra obrany.
Stalo sa tak v symbolický Deň červených makov, ktorý je venovaný vojnovým veteránom a pripadá na 11. novembra. V roku 1918 bola v tento deň ukončená 1. svetová vojna podpísaním prímeria vo francúzskom Compiegné a od roku 1920 prijali vojnoví veteráni kvet červeného maku, ktorý rástol na mohylách ich padlých vojnových druhov, za symbol spomienky na vojnové hroby.
Okrem Milana Píku v pondelok ocenili aj Ailsu Domanovú, ktorá bola počas 2. svetovej vojny členkou Červeného kríža a po vojne bola na Slovensku neoficiálnou vyslankyňou Veľkej Británie, kde pomáhala vdovám a manželkám veteránov západného odboja. „Sme trošku dlžní vojnovým veteránom a vojakom padlým vo vojne a som rád, že v posledných rokoch sa táto tradícia oživuje,“ povedal minister obrany Martin Glváč.
Cintorín bol zanedbaným areálom, zmenili to
Pondelková spomienková slávnosť sa konala na vojenskom cintoríne v Bratislave-Petržalke v Kopčanoch. Leží na ňom 331 vojakov deviatich identifikovaných národností, z ktorých je 122 Slovákoch a Čechov. Boli to vojaci, ktorí od roku 1916 zomreli v posádkovej nemocnici Bratislava alebo Bratislavskej divíznej nemocnici na následky zranení v bojoch 1. svetovej vojny.
Ninister obrany je vďačný všetkým, ktorí sa o cintorín starajú. „Bol to zanedbaný areál, za nami je bunker, ktorý bol zasypaný sutinami. Je to obraz toho, ako aj Slováci postupne menia svoj prístup k vlastným dejinám,“ povedal náčelník Generálneho štábu OS SR Peter Vojtek. Známeho reportéra a fotografa Miroslava Košírera, ktorý sa stará o starý vojnový bunker, v pondelok Vojtek ocenil medailou.
Ocenený Milan Píka po obsadení Čiech a Moravy nemeckou armádou narýchlo ukončil štúdium a s matkou za pomoci odboja ušli do Rumunska, odkiaľ sa loďou dostali do Francúzska. V tomto období sa Píka pokúsil prvýkrát narukovať do tvoriacich sa Česko-slovenských jednotiek vo Francúzsku. Do armády ho však neprijali pre jeho nízky vek, a tiež preto, lebo nemecké jednotky sa stále približovali.
Podarilo sa mu odísť do Veľkej Británie, kde vstúpil do anglického letectva a kde neskôr zložil aj maturitnú skúšku. Požiadal o zaradenie do leteckého kurzu. Chcel sa stať navigátorom, no zdravotná prehliadka odhalila jeho vrodenú očnú chybu a tak nemohol byť zaradený k lietajúcemu personálu. V roku 1944 sa stal pobočníkom veliteľa Československého doplňovacieho strediska v Cosforde, kde pôsobil až do konca vojny. Po skončení vojny sa vrátil späť do vlasti. Po puči v roku 1948 bol jeho otec zatknutý, čo malo za následok jeho preradenie a onedlho ho zatkla Štátna bezpečnosť.
Súdili ho spoločne so skupinou generála Mrázka. Bol obvinený z prípravy únosu otca do zahraničia. Pre nedostatok dôkazov a po zásahu prezidenta Klementa Gottwalda bol zbavený všetkých obvinení. Napriek tomu ho degradovali z kapitána na vojaka, vyhodili z Karlovej univerzity, vykázali z Prahy a za trest mal na rok nastúpiť do Jáchymovských baní. Vďaka manželkinmu otcovi do Jáchymova nenastúpil a odsťahoval sa do Bratislavy. Nebol potrestaný väzením, ale stratou občianskej cti a ďalšieho uplatnenia v živote.
Ukrivdený generál nechcel pomstu
Píka hovorí, že už konečne nastala doba, ktorú si oni vždy želali. „Aby to utrpenie, ktoré sme nie my, ale naši otcovia a predkovia prežívali, že sa to konečne dostáva do záujmu verejnosti. Ja viem, že je uponáhľaná doba, že má každý svoje starosti, ale musíme si uchovať tú našu hrdosť na to, čo sa stalo. Sme hrdí na našich otcov, dedov a pradedov,“ povedal. V prípade Píku to platí dvojnásobne – jeho otec, generál Heliodor Píka, bol známym legionárom z obdobia 1. svetovej vojny a odbojárom – počas druhej svetovej vojny náčelníkom vojenskej misie londýnskej exilovej vlády v Moskve.
Osud generála bol tragický – za jeho pomoc vlasti sa mu režim po februárovom prevrate v roku 1948 kruto „odvďačil“. Bol odsúdený vo vykonštruovanom politickom procese za zradu a 21. júna 1949 ho popravili. Syn Milan s ním strávil poslednú noc vo väzení. „Žiadal ma, aby som sa nepomstil, hovoril, že história sa tak ľahko nedá sfalšovať. Žiadal ma, aby som – keď príde vhodný čas – očistil jeho meno,“ spomína Milan Píka. Rehabilitácia otca sa synovi podarila až v roku 1968, keď ho v obnovenom procese oslobodili spod žalôb.
Ailsa Domanová sa narodila vo Veľkej Británii v grófstve Essex. Počas druhej svetovej vojny pracovala pre Červený kríž. Poznala aj českých a slovenských pilotov, ktorí v Anglicku pôsobili v leteckých silách RAF. „Naše rodiny veľmi pomohli tým mladým ľuďom. My sme mali otvorený dom – vítali sme ich, kŕmili sme ich. Veľmi sme si ich obľúbili, aj ich spev – spievavali pod našim oknom,“ spomína. V domovine sa zoznámila s výsadkárom Alexandrom Domanom. V roku 1947 major Doman prišiel so svojou manželkou pracovať do Prahy. Prevrat vo februári 1948, politické čistky a prenasledovanie im celkom zmenili život.
Kruté podmienky však hrdú a nepoddajnú Britku nezaskočili. Snažila sa spoznať národ a kultúru novej krajiny a byť prospešná ľuďom aj tým, že ich učila svoju rodnú reč a zoznamovala ich s britskou kultúrou. Dlhé roky zastávala post neoficiálnej veľvyslankyne Veľkej Británie na Slovensku, ktorá nezištne a obetavo pomáhala tým, ktorých najviac zasiahlo politické prenasledovanie – slovenským vdovám a manželkám veteránov západného odboja. V roku 2006 dostala ako jediná dáma so slovenským občianstvom z rúk Alžbety II. štátne vyznamenanie Rad Britského impéria za služby veteránom II. svetovej vojny a za osobný prínos k formovaniu vzťahov medzi Spojeným kráľovstvom a Slovenskou republikou.