Celý zväzok podobných listov, ale aj album plný časom preverených fotografií s venovaním „mojej Jožulke“ priniesla včera do bratislavskej Univerzitnej knižnice 87-ročná Viera Haščičová, za slobodna Čačalová. „Ten album urobil po vojne môj ocko pre moju mamičku,“ poodkryje vzápätí prastarý príbeh fešáckeho poručíka.
Jej otec sa narodil v roku 1893 v Rakovej pri Čadci. Ako 21-ročný, krátko po tom, čo bola 28. júna 1914 vyhlásená prvá svetová, vo Viedni narukoval do rakúsko-uhorskej armády. Zúčastnil sa na bojoch v Haliči, kde ho v októbri 1914 zajali a odšikovali na Sibír, do ruského zajatia do mesta Tobolsk. „O dva roky neskôr mohol na základe parížskej dohody absolvovať v Irkutsku výcvik a vstúpiť do známeho Štefánikovho pluku,“ pokračuje.
Vráskavá pani obracia v albume stránku za stránkou. Jej otecka vidno úplne na každej. Najprv v armádnej uniforme s lesklými gombíkmi. Potom v skromnejšej rovnošate československého legionára. So spoluväzňami v zasneženom Tobolsku. Žijú všedný život. „Pozrite sa na tých bláznov! Nacvičili si divadlo, prezliekli sa za baby a hrali!“ usmieva sa čulá dáma. Na ďalších fotkách legionári na známom opancierovanom vlaku Orlík. Či na americkej lodi Logan, ktorá ich po trase prakticky okolo sveta nasmerovala po vojne späť do vlasti.
Vrátil sa v roku 1920. Dostal miesto v banke v Bratislave, potom ho presunuli do Trenčína, založiť mestskú sporiteľňu. „Tam v roku 1924 spoznal budúcu manželku, moju mamičku. A zostal, hoci mu teta z Ameriky poslala šífkartu. O dva roky som sa narodila ja,“ zalesknú sa Viere Haščičovej v očiach slzy.
Jeden príbeh z tisícov iných, ktoré si nezaslúžia zostať zabudnuté. Najmä v súvislosti s blížiacim sa dátumom okrúhleho stého výročia začiatku dejinnej udalosti, s ktorou sa úzko viažu. Už v roku 2011 sa v Nemecku začala dobovými dokumentmi z vojny plniť digitálna knižnica Europeana. Projekt pokračuje v desiatich krajinách Európy. Práve v sobotu sa zbierka, ktorá by tiež mohla významne obohatiť tú virtuálnu, začala aj na Slovensku.
Len počas prvých dvoch hodín konania priviedla akcia do univerzitky spolu s pani Haščičovou ďalších 18 ľudí. Priniesli listy, fotografie, kresby a náčrtky vojnových spomienok, denníčky predkov. „Objavili sa nám tu dokonca aj dve unikátne šable s vyznačeným číslom bojového pluku,“ tešil sa Peter Turza z Vojenského historického múzea a už o nich hľadal bližšie údaje v katalógu zbraní z tohto obdobia.
Väčšinou prichádzajú starší ľudia, asi priami potomkovia tých, čo vo vojne bojovali. Darcovia sa najprv museli zaregistrovať, následne boli vyzvaní porozprávať svoj príbeh, často plný dohadov a nepresností, ktoré na mieste rozpletal riaditeľ Vojenského historického ústavu Miloslav Čaplovič. Ukázali a nechali zoskenovať prinesené „poklady“, ktoré si po digitalizácii opäť mohli odniesť domov.
Koľko ďalších tajomstiev z vojny však stále zostáva v starých skriniach, na povalách či v rôznych škatuliach pod posteľami? Nestojí za to prehrabať sa v nich? Veď počas nej bolo z územia dnešného Slovenska odvedených asi 400-tisíc mužov, z bojov sa ich nevrátilo takmer 70-tisíc a ďalších vyše 61-tisíc zostalo trvalo zmrzačených. A kruto sa dotkla aj žien či detí vojakov, ktoré trpeli hladom a ľahko sa šíriacimi chorobami. Všetkým záujemcom o zbierku ponúka bližšie informácie webová stránka www.europeana1914-1918.eu/sk.