Ocitol sa v starej kasárenskej budove z roku 1929. Vlhké kamenné steny, v kúpeľni namiesto umývadiel len plechové vojenské žľaby, plesnivá kuchyňa na tuhé palivo. A v každej izbe po 11 ťažko mentálne či telesne postihnutých klientov. Keď jeden z nich dostal záchvat, reťazovou reakciou sa pridávali ďalší…
„Nakoniec som si však povedal: Čím viac človek robí, menej ho bolí hlava,“ s úsmevom zdôvodňuje, prečo sa rozhodol poslúchnuť skôr srdce.
Už vo februári nasledujúceho roku pozval na návštevu domova prešovského župana Petra Chudíka. Ten mu poradil, sú tu, našťastie, európske peniaze, ktoré by vám mohli pomôcť. Nezaváhal, urobil si kurz na manažovanie projektov a s podporou kraja začal predkladať také, ktoré medzi múry mohli okrem čiernej a sivej priniesť aj ďalšie farby. A postihnutým klientom vieru, že aj oni majú právo po čomsi túžiť a o niečom snívať. „Podľa toho sme si naše zariadenie po internej dohode aj nazvali – Dúhový sen,“ vysvetľuje.
Nie, priznáva riaditeľ, ani po 11 rokoch tvrdej práce nie je v kalinovskom sociálnom centre zďaleka všetko ideálne. No spráchnivené drevené okná už nahradili plastové, kedysi deravá strecha nezateká a stoluje sa tu či umýva v podstatne dôstojnejšom prostredí. „Naši klienti síce stále bývajú po šiestich až siedmich, no momentálne budujeme prístavbu aj nadstavbu, takže sa to čoskoro zlepší,“ tvrdí. Popri „dé-es-eske“ však dnes v rámci Dúhového sna funguje už aj Zariadenie podporovaného bývania pre tých, ktorí pre bežný život potrebujú asistenciu inej osoby či Domov na polceste pre ľudí, ktorí sa dočasne ocitli v núdzi.
Ako zástupca Centra sociálnych služieb Dúhový sen Kalinov si včera riaditeľ Burcin prevzal z rúk ministra práce Jána Richtera ocenenie Sociálny čin roka. Podľa neho si však uznanie zaslúži predovšetkým jeho obetavý personál. „Mojich ľudí naozaj obdivujem. Niektorí v tom zariadení pracujú od roku 1962, prežili si jeho najťažšie obdobia – a keby nemali srdce, za peniaze by to určite nerobili,“ zdôraznil.
Ocenenie na podujatí, ktoré sa uskutočnilo jubilejný desiaty raz, si prevzali aj ďalšie tri subjekty: Mesto Banská Bystrica reprezentované primátorom Petrom Gogolom, za to, že už od roku 1993 buduje siete primárnej sociálnej pomoci a zaviedlo model „prestupného bývania“ pre odchovancov detských domovov. Nezisková organizácia Áno pre život, ktoré, ako o tom porozprávala riaditeľka Anna Verešová, sa zameriava na pomoc obetiam násilia a obchodovania s ľuďmi, či rodinám, ktoré sa ocitli v hraničných situáciách. A napokon aj Krízové stredisko Pálkovo centrum Liptovský Mikuláš, kde, podľa riaditeľa Jána Palidera, dostávajú novú šancu najmä mladí s rizikovým správaním.