Hoci sa väčšina kardiovaskulárnych ochorení nedá vyliečiť, v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb, kde pracuje, pomôžu pacientom zlepšiť stav a v mnohých prípadoch zachrániť život. Za najnáročnejšiu, ale aj najúspešnejšiu liečbu pri srdcovom zlyhávaní považuje transplantáciu srdca. Na Slovensku je však so získaním orgánov čoraz väčší problém.
Nie všetci lekári sú v práci spokojní, vy áno. Hovoríte, že vás napĺňa…
Mám jedno obrovské šťastie a čím som staršia, tým viac si to uvedomujem, že môžem prísť do, myslím si, jednej z najlepších nemocníc na Slovensku, na unikátne oddelenie a medzi ľudí, ktorí si výborne rozumejú. Sme tu piati lekári a 15 sestier a mám pocit, že sa mi podarilo obklopiť sa ľuďmi, ktorí sú nielen výborní odborníci, ale obetaví, ktorí svoju prácu milujú a v takom prostredí sa dobre robí.
Ako sa vám ako žene podarilo uplatniť v takom náročnom odbore, akým srdcové zlyhávanie je?
Mám síce kolegov štyroch mužov, ale čo sa týka zastúpenia mužov a žien v ústave ako takom, najmä kardiológie, je to približne na rovnako. Dokonca sa zdá, že sa už aj v tradičných mužských disciplínach presadzujú aj ženy.
Čím to je?
S kolegami zo zahraničia sme to už analyzovali, prečo je v medicíne čím ďalej, tým viac žien. Jedna z odpovedí kolegov zo zahraničia bola, že finančne a spoločensky sú lepšie ohodnotené iné profesie, kde sa dá zarobiť lepšie a ľahšie ako v medicíne. Takže muži sa ako živitelia rodín skôr obracajú do iných oblastí.
Akí sú dnes pacienti? Sú iní ako napríklad pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi?
Určitý segment pacientov príde pripravených s naštudovanou diagnózou a chcú odpovede. Lekár musí byť pripravený odpovedať na otázky. Ja osobne takto pripravených vzdelaných pacientov vítam, viem, že keď porozumie svojej chorobe, tak máte zabezpečenú polovičku úspechu, ktorú potom doplnia ešte aj lieky. Nie všetci pacienti sú takto informovaní. Niektorí dokonca nechcú o ochorení vedieť viac.
Pacienti chcú počuť od lekára jednoznačné stanovisko. Ako s tým pracujete?
Toto by bolo veľmi jednoduché a niekedy sa to dá, lebo niekedy sa choroba skutočne dá riešiť. Ale väčšina kardiovaskulárnych ochorení sa nedá vyliečiť. Dá sa zlepšiť stav, dá sa kontrolovať, ale človek navždy ostáva chorý. Príliš zjednodušovať veci môže v konečnom dôsledku viesť k nepochopeniu a k nespokojnosti pacienta. On očakáva niečo, čo sa nemôže stať. Je umenie a skúsenosť vystihnúť typológiu pacienta a prispôsobiť komunikáciu tomu, čo on očakáva. Pacient vždy musí od lekára odísť s nádejou, aj keď s vysvetlením zložitej situácie ťažkej choroby, ale s nádejou. Má to byť však reálna nádej.
Pod srdcovým zlyhávaním si mnoho ľudí myslí, že ide o infarkt. Čo je srdcové zlyhávanie?
Srdcové zlyhávanie v medicínskej terminológii nazývame syndróm. Ale pre porozumenie verejnosti by sme mohli povedať, že je to stav, kedy je srdce oslabené, a to vplyvom rôznych chorôb, poškodení, poranení – napríklad infarkt, porucha srdcovej chlopne, preťaženie pri dlhotrvajúcom vysokom krvnom tlaku, a už nedokáže vyhovieť potrebám organizmu. Človek je unavený, rýchlo sa zadýcha, nedokáže zrýchliť krok a dobehnúť napríklad na električku. Čím sa tento stav zhoršuje, čím je srdce slabšie, tým sú pocity únavy a dýchavice väčšie. Človek začne zadýchavať už aj pri jednoduchom rozhovore. Pre neho je potom námaha aj sprchovanie či holenie.
Podľa čoho sa pri transplantácii rozhodujete, ktorý pacient dostane nové srdce?
Je veľmi zložité rozhodnúť sa, pretože, ak to bude zlé rozhodnutie, tak naň životom doplatia dvaja ľudia. Ten, čo to srdce dostal, aj ten, čo ho mohol dostať a prežiť. Napríklad je ťažké vybrať človeka, ktorý má veľmi zlé sociálne zázemie, ktorý žije sám. Pacient po transplantácii potrebuje najmä v prvých mesiacoch podporu rodiny a blízkych. Musí mať zabezpečené hygienické prostredie a stravovanie. Ak toto absentuje, potom je slabá spolupráca a prejaví sa to aj v podobe komplikácií. Mali sme jedného mladého muža, ktorý bol trestaný, ťažko chorý, nevedel prejsť pár krokov, mal obrovské konflikty v rodine, napadol matku aj otca, žil sám. Nakoniec sme sa spojili s rodinou a tá ho prijala. Došlo tam k zmiereniu. Išiel na transplantáciu, úspešne ju prekonal, rodina sa úplne stmelila, muž sa začal úplne ináč správať, žiť. Našiel si prácu, partnerku. Toto sa potom veľmi dobre počúva.
V čom je transplantácia ako metóda výnimočná?
Dokáže zomierajúcemu človeku významne zmeniť život. Príde za vami pacient, ktorý je na konci so silami, so životom a keď sa transplantácia podarí a príde o dva mesiace a povie, ja viem všetko! Postará sa o deti, môže pracovať, cíti sa fantasticky, môže ísť na túry. Takže takýto stav zažijete len pri transplantácii. Táto metóda je však limitovaná počtom darcov a tých je málo. A bude ich už len menej.
Znižujú sa u nás počty transplantácii?
Tento rok máme kritickú situáciu. Pred štyrmi alebo piatimi rokmi sme boli schopní spraviť 25 transplantácii srdca ročne. Nebolo to veľa. Pre obrovské množstvo pacientov je to okrajová pomoc, ale keď zachránite život 25 ľuďom, tak vám to stačí ako životná náplň na celý život. Tento rok sme spravili 12 a na čakacom liste máme 30 ľudí. Na urgentnom je päť mladých mužov, ktorí zomierajú.
Čím to je, že je nedostatok darcov?
To, že nie sú darcovia, je tiež prejav nedostatku financií a predovšetkým znechutenia zo systému. Tí darcovia sú. Keď Chorváti vedia spraviť v prepočte na milión obyvateľov 14 transplantácií, Česi 10, pritom výborný európsky štandard je 5, prečo to nejde u nás? Ak v Česku vedia ročne spraviť 90 až 100 transplantácií srdca, prečo my len 12?
Kde teda systém zlyháva?
Zlyháva to v organizácii, pretože darca je človek, ktorý je mŕtvy s dokumentovanou mozgovou smrťou. Dnes, ak zomrie človek, málokoho nezaujíma, či by bol potenciálnym darcom, alebo nie. Medicína je úplne demotivovaná. Apatia preniká celým zdravotníctvom. Ľudia sa dajú motivovať všeličím, nielen peniazmi. Motivovať sa dá aj vzdelávaním, kariérnym postupom, elegantným pracovným prostredím či spoločenským uznaním.
Takže za apatiu v celom zdravotníctve nemôže len nedostatok peňazí?
Myslím si, že chýbajúce peniaze sú určite jedným z hlavných faktorov, ale z ďaleka nie jediným. Veľmi dôležité sú dlho neriešené problémy, ktoré sú akoby bezvýchodiskové. Ľuďom sa dáva dlhé roky nádej, že sa niečo zmení a dlhé roky veci stagnujú a zásadným spôsobom sa nemenia. Potom prežívajú určitú frustráciu, znechutenie, beznádej a to potom generuje menší záujem o tvorivú prácu. Je to prepletené tak, že sa to nedá rozuzliť. Ide o súbeh mnohých aspektov, a finančné dôvody sú jedným z najdôležitejších. Ľudia sú unavení, vyčerpaní, cítia sa nepochopení, dlhodobo neuspokojení, nemajú pred sebou nijakú víziu zlepšenia, neveria tomu, čo sa im rozpráva. Myslím si, že celá táto situácia nedôvery generuje jeden začarovaný kruh, z ktorého sa veľmi ťažko uniká.
Čo by pomohlo zmeniť tento stav?
Keby som toto vedela! Ale ak by som to aj možno vedela, nik by ma nepočúval. Zásadný problém je ten, že sa ľudia nepočúvajú. Myslím si, že máme skutočne ľudí, ktorí veciam rozumejú, či už sú to lekári, alebo manažéri, právnici, všetci majú nejakú vedomosť, ktorá by viedla k zlepšeniu. Ale ten stav toho rozkladu je taký, že títo ľudia už nie sú ochotní jeden druhého počúvať. Nie sú ochotní hľadať cesty k tomu, aby urobili rozumné kompromisy v záujme zlepšenia.
Ako lekárka ste začínali na geriatrii. Čo vám tá práca dala?
Veľmi veľa. Na geriatrii nikto nechcel robiť, bolo tam málo ľudí, takže sme dostali veľa práce, veľa kompetencií, kde sa človek musel rozhodovať sám. Keď prídete na špičkové pracovisko, posadia vás niekde na chvost a k nejakým rozhodovaniam a naozaj riešeniam situácií sa nedostanete. Tuto sme sa dostali pomerne rýchlo. Navyše sú tam pacienti, ktorí majú množstvo medicínskych problémov. Lekár musí riešiť paralelne tri-štyri veci, musí sa rozhodnúť pre priority, čo je v tej chvíli dôležitejšie, menej dôležité. Geriatria je pre začínajúceho lekára super škola. Neviem si predstaviť robiť ju celý život, a klobúk dolu pred ľuďmi, ktorí v tomto odbore nájdu svoje životné poslanie.
Ako ste sa od geriatrie dostali ku kardiológii?
Z geriatrie som prešla na interné oddelenie, kde som mala to šťastie stretnúť jedného z najväčších slovenských kardiológov profesora Fabiána. Ktorý sa časom stal riaditeľom tohto ústavu a stál pri založení slovenského transplantačného programu, on ho vlastne vybudoval, postavil na nohy. A už nie je medzi nami, ale z toho kontaktu, z tej spolupráce, som dostala možnosť prejsť sem a venovať sa tomuto odboru.
Váš manžel je Portugalčan, ako ste sa s ním zoznámili?
Zoznámili sme sa na vysokej škole, obaja sme študovali medicínu. Manžel je urológ.
Nechceli ste odísť pracovať do zahraničia?
Nemôžem povedať, že sme to plánovali alebo neplánovali. Život sa jednoducho takto vyvinul. On ako výborný študent dostal výhodnú pracovnú ponuku na Slovensku na urologickej klinike u profesora Zvaru. To sa neodmieta. Práca ho zaujímala, videl tam svoju kariérnu perspektívu, mne sa tiež pootvorili kariérne dvierka. Potom prišiel 89. rok, zrazu sa začala situácia meniť a my sme odchod stále odkladali a odkladali, až sme tu nakoniec zostali. Nikto z nás to neľutuje, ani manžel.
Rozprávate po portugalsky?
Viem takú tú kuchynskú portugalčinu, bežná komunikácia, niečo o varení, nakupovaní. Ešte by som zvládla aj medicínsku debatu, ale na nejakú veľkú diskusiu by som si netrúfala. Nikdy nebol na to čas ani zvláštny motív. Poznám ľudí, ktorí by ju ovládali za chvíľu, ale v mojich prioritách bolo naučiť sa portugalsky niekde na konci. Deti portugalsky vedia, chodievame tam raz do roka, manžel častejšie.
Aké budú Vianoce u Goncalvesovcov? Kapor a šalát?
Ak sme spolu s mojou sestrou a rodičmi, tak tie menučká idú dve. Ak by sme boli sami, tak by prevládalo južanské menu, a to z dvoch dôvodov: ja mám portugalské jedlá rada a neobľubujem kapra. Z našich jedál máme kapustnicu a rituál s oblátkami, ale hlavné jedlo je portugalské. Je to sušená treska so zemiakmi s olivovým olejom. Sušená treska je špecialita so stáročnou tradíciou. Z vylovenej tresky sa urobia pláty, hrubo sa nasolia a nasušia. V konečnom dôsledku dostanete niečo, čo vyzerá ako doska. Predtým, ako sa varí, sa ponorí na niekoľko dní do vody. Soľ sa z nej postupne vyplaví, ryba postupne narastie do určite hrúbky a tak sa potom robí na množstvo spôsobov. Najjednoduchší je, že sa iba uvarí, poleje sa olivovým olejom, prípadne koreninami. Je to veľmi chutné. Sušené ryby si nosíme z Portugalska. Dá sa však kúpiť v Rakúsku a sem-tam sa objaví aj na Slovensku.
Viete teda variť…
Musím povedať, že viem variť, aj som kedysi varievala viac. Ale v poslednej dobe sa tejto činnosti venuje manžel. V poslednej dobe rád varí rôzne portugalské jedlá a ja mu v tom vôbec nebránim. Prevládajú hlavne ryby a mäkkýše.
Stíhate sa napríklad venovať športu?
V lete je to bicyklovanie a na Záhorí máme takú menšiu chalupu so záhradkou, sú tam kvetiny, a tak sa otáčam okolo nich. Keď som bola mladá, nenávidela som, keď ma mama poslala do záhrady. Teraz v tom nachádzam uspokojenie.
Čo považujete za svoj najväčší úspech?
Keď vidím okolo seba dennodenne chorých ľudí, keď vidím tú bezmocnosť, ako sa trápia, ako sa v tomto nefungujúcom zdravotnom systéme potácajú, tak si myslím, že jeden z najväčších úspechov je to, že sme celá rodina zdraví. Otec má deväťdesiat, matka osemdesiatosem, žijú sami a sú sebestační, to považujem za ohromné šťastie a dar. Za obrovský úspech považujem to, že sa mi v práci podarilo dať dohromady takýto kolektív ľudí, ktorý si rozumie, zdieľa svoje hodnoty, jeden druhému pomôžu. A keď sa sem-tam pridá profesionálne uznanie doma aj v zahraničí, tak to už je tá čerešnička na torte.