Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Zmenilo sa v tomto roku niečo v slovenskej politike a v samotných stranách k lepšiemu?
K lepšiemu celkom iste nie a dokonca ani novoročné očakávania sa nenaplnili. Zo strany vlády sme skôr čakali razantné reformné opatrenia v celej škále verejného života, počnúc reformou školstva, zdravotníctva, sociálneho poistenia až po zlepšenie hospodárskych a ekonomických podmienok. Tento rok však nebol reformný, ale udržiavací. Celkové zlepšenie hospodárskej a finančnej situácie v Európe nám však prinieslo, aj keď skromné, predsa pozitíva. Výsledky opozičnej politiky sú však viac ako skromné. Ani jedna z opozičných strán nezaznamenala čo i len minimálny posun vo verejnej mienke. Naopak, strany naďalej pokračovali iba vo svojom čistení a trieštení sa. Dokonca aj politickí dezertéri z KDH, SDKÚ a SaS pri tvorbe nových politických platforiem či strán žalostne neuspeli.
Čo je hlavnou diagnózou politických strán?
Štandardné strany v celom rade európskych krajín na ľavici i pravici majú vážne problémy. Hospodárska recesia má nevyhnutné dôsledky aj v politickej sfére. Strany tam stratili dôveryhodnosť a nevedia nájsť zrozumiteľné agendy a odpovede na meniace sa ekonomicko-politické podmienky a k tomu primeranú novú politickú filozofiu. Na funkčnosť neviditeľnej ruky trhu dnes, azda okrem bývalého prezidenta Václava Klausa, už nikto neverí.
Prečo sa teda stranám nedarí obnoviť dôveru?
Chýba im vynovená predovšetkým pravicová politická filozofia, zrozumiteľné témy. Najmä však dôveryhodní politici strednej generácie. Ak aj tie najzaujímavejšie myšlienky hovorí politik, ktorý pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi hovoril niečo úplne iné, sú pre širšiu verejnosť neakceptovateľné.
Po regionálnych voľbách ste hovorili, že sa začína presadzovať antipolitika. Môžete to bližšie vysvetliť?
Európu ako celok obchádza strašidlo antipolitiky. Je všadeprítomné a čerpá predovšetkým z hlbokej skepsy a nespokojnosti más s politikou elít. Má radikálne podoby, prípadne podoby radikálneho rozchodu s tradičnou demokratickou politikou založenou na politických stranách.
Možno už hovoriť o trende?
Áno, je to široký trend, ktorý má svoje prejavy v Holandsku, Nemecku, Rakúsku, Maďarsku. O nás a Českej republike ani nehovoriac. Prejavuje sa tzv. politickými zoskupeniami, ktoré potláčajú princíp straníckosti a hnutia. Sú spolkom nezávislých osobností a sú typické radikalizmom predovšetkým pravicového extrémizmu a tendenciou obnovy xenofóbie a odporu k Bruselu. Majú aj svoje rasové podtóny.
Parlamentná opozícia sa po voľbách dlho hľadala. Môže dnes o sebe povedať, že je pripravenou alternatívou voči vláde schopnou prevziať moc?
Domnievam sa, že keby dnes ležala politická moc na ulici a parlamentná opozícia by ju mala zodvihnúť, tak by ju radšej v záujme sebazáchovy obišla. Súčasný stav, v akom sa nachádzajú opozičné strany, nemá v krátkej 23-ročnej tradícii novodobého demokratického parlamentarizmu u nás obdobu.
Vidíte dnes lídra v opozícii, akým bol kedysi Mikuláš Dzurinda?
Nie. Dnes sa parlamentní lídri radšej usilujú vystupovať ako trojjediné bytosti strán KDH, SDKÚ a Most-Híd. Žiadny z nich by sa ani len neodvážal o sebe povedať, že on a jeho strana chcú hrať úlohu lídra. Keď vzhľadom na preferencie novinári po voľbách označili Igora Matoviča za lídra opozície a pravice, tak sa tomuto titulu iba vysmial.
Je aspoň jedna opozičná parlamentná strana, ktorá sa nemusí obávať vnútorných sporov?
Domnievam sa, že vo všetkých stranách vrátane Smeru, ak jeho prezidentský kandidát uspeje, môže dôjsť k otrasom ešte pred parlamentnými voľbami 2016. Opozičné strany sa už druhý rok čistia a stále sú pre voliča nedôveryhodné. Oprašujú staronové agendy a bezúspešne hľadajú nové idey. Ustavične z nich odchádzajú zavedení politici a žiadni noví nepribúdajú. Dá sa povedať, že kríza pravicových strán je nesmierne hlboká. Za dva roky nič nevyriešili a je viac ako isté, že ani prezidentská kampaň, o ktorej verili, že by mohla byť stimulom pre reštart, takou nebude.
Akým medzníkom môžu byť prezidentské voľby v politickom vývoji Slovenska?
Od prezidentských volieb môžeme očakávať voľbu kvalifikovaného prezidenta, ktorý nebude iba skúseným politikom, ale aj občan sám pocíti, ako sa má osobnosť na prezidentskom stolci správať. Nepredpokladám, že prezidentom sa môže stať politický zelenáč.
Prichádzajú do úvahy komplikované vzťahy medzi novým prezidentom a súčasnou vládou, ak Robert Fico zostane premiérom?
Slovenská republika prešla nesmierne ťažkým obdobím zdrvujúceho konfliktu politikov jednej strany, ktorí sa ocitli v Prezidentskom paláci a na Úrade vlády. Občania takmer na to doplatili vylúčením republiky z politických a obranných štruktúr Európy. Nech by bol zvolený ktorýkoľvek prezidentský kandidát, neviem si predstaviť, že by po týchto skúsenostiach viedol so súčasnou vládou sebazničujúcu politiku.
Ak by bol však Fico zvolený, čo to bude znamenať pre opozíciu?
Na prvý pohľad sa zdá, že opozícii by sa začalo lepšie dýchať, lebo Smer by viedol nový líder a nového prezidenta, tak ako už teraz, by označovali za dezertéra, ktorý prestal plniť svoje volebné sľuby. Na druhej strane Fico už pri svojom predstavení ako prezidentský kandidát hovoril, že sa pokúsi v prezidentskom úrade viesť politiku lidershipu. Tá politika znamená to, čo kedysi Max Weber nazval politikou, ktorá sa usiluje o skĺbenie politickej moci a vysokej autority. Podľa Webera skutoční štátnici sú len tí, ktorí sú v stave nielen bezo zvyšku naplniť svoje zákonom dané právomoci, ale ktorí aj požívajú dôveru a z nej prameniacu istotu a autoritu spoločnosti. Prirodzene, úspech takejto prezidentskej politiky môže hraničiť až s tzv. dobrotivými autoritárstvami a diktatúrami, ktoré v medzivojnovom období boli vo viacerých štátoch v Európe. Oslabený parlamentarizmus a neschopné parlamentné strany sú druhou podmienkou, ktorá môže vykryštalizovať do takéhoto výkonu prezidentskej funkcie. Takéto osobnosti právom požívajú pomenovanie nie politik, ale štátnik.
Ak Fico neuspeje ako prezidentský kandidát, je dôvod, aby opozícia povedala, že je politicky oslabený ako premiér?
Ak neuspeje, bude to vážny otras pre Smer. Po prvej vlne sklamaní pre priaznivcov ľavicovej politiky a Smeru by však mohli nastúpiť kroky na mobilizáciu. Viem si predstaviť, že v nasledujúcom funkčnom období by o päť rokov Robert Fico znovu kandidoval.
Čaká Smer pokles popularity po prípadnom odchode Fica?
Nie je ľahké nahradiť otca zakladateľa akejkoľvek strany v akejkoľvek krajine. Môže nastať aj vnútorné štiepenie strany, ale aj jej nová konsolidácia, najmä vtedy, ak sa jej bude ešte lepšie dariť napĺňať vládne sľuby.
Mohol by Fica nahradiť Robert Kaliňák?
Po tom, ako sa v posledných týždňoch vyskytuje Robert Kaliňák po boku premiéra, sa väčšina analytikov kloní k názoru, že budúcim šéfom strany a vlády sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane práve Kaliňák. Dlhodobo preukazuje, že po súčasnom premiérovi je najúspešnejším politikom strany. Ak by sme Smer a vládu prirovnali k futbalovému mužstvu, môžeme povedať, že Kaliňák je a vždy bol strelcom, ktorý sa motá okolo bránky, a keď môže, práve on dá gól. Mužstvo však musí mať aj svojho tvorcu hry, ktorý býva kapitánom, a je to futbalista, ktorý nie je pred bránkou, ale hrá v strede ihriska. Riadi mužstvo, je jeho dušou a má cit pre hru. Politici typu Kaliňáka sú naozaj strelcami. Ale ako tvorcu hry si viem predstaviť mladého ministra kultúry Marka Maďariča, ktorý je teraz v ústraní.
Zostal by Fico ako možný prezident tichým radcom, ako sa má uberať vývoj v Smere?
Niet pochýb, že politici sú spojení pupočnou šnúrou so stranou, z ktorej vyšli. V zlom počasí počas osudových okamihov sa vracajú k poradcom svojej strany, prípadne jej radia. Na Slovensku z času na čas, či je počasie dobré, alebo zlé, si prezidenti odskočili či už do kokpitu športového auta, aby sa zúčastnili na pretekoch, alebo sa vybrali do amazonského pralesa poľovať na anakondu.
Onedlho bude mať vláda za sebou polovicu funkčného obdobia a zatiaľ nedošlo ani k jednej zmene na poste ministra. O čom to svedčí?
Smer je presvedčený, že vláda je stabilná a nedopustila sa zásadnej chyby. Nielen opozícia, ale aj občania sa čudujú, odkiaľ Smer nabral toľko múdrych tvárí, že ani jedna nepadla. Ľudia očakávajú, že na osvieženie vládnej politiky by k istým výmenám na niektorých postoch mohlo prísť.
Bude prípadná zmena na poste premiéra príležitosťou pristúpiť k obmene vlády?
Ak k tomu nepríde, tak by to znamenalo, že nový premiér by nemal ani štipku vlastnej vôle a prebral by celý vládny súbor, ktorý dva roky predtým dirigoval Robert Fico.