Prezident Gašparovič ocenil prácu 16 osobností Slovenska

Vyznamenaní Pribinovým krížom I. triedy

Martin Činovský – akademický maliar
Narodil sa 8. marca 1953 v Levoči. V roku 1977 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave, oddelenie knižnej tvorby u profesora Albína Brunovského. Piaty ročník štúdia absolvoval na Ecole Nationale des Arts Decoratif v Paríži. Po ukončení štúdia si výtvarnú grafickú špecializáciu rozšíril umeleckou ašpirantúrou v odbore rytectva poštových cenín na VŠVU pod vedením Josefa Herčíka a Albína Brunovského. Od roku 1990 viedol Oddelenie tvorby cenín a rytectva na Katedre grafiky VŠVU. Od roku 2006 vyučuje na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského (UK). Rytecky sa podieľal na známke roka 1988 a za realizácie poštových známok dostal odvtedy trinásťkrát Cenu ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií. Podieľal sa na etablovaní slovenskej známkovej tvorby vo svete, čo dokazuje prvé významné ocenenie Slovenska v súťaži o Najkrajšiu známku sveta Grand Prix de l'Exposition WIPA v rakúskej Viedni v roku 1997. V roku 2004 mu bol udelený francúzsky rad Rytiera umenia a literatúry. Počas existencie samostatnej slovenskej známkovej tvorby realizoval okolo 150 výtvarných návrhov a rytín emisií poštových známok. Prezident SR udelil Martinovi Činovskému Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia.

Rudolf Krivoš – akademický maliar
Narodil sa 16. novembra 1933 v Tisovci. V roku 1956 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení (VŠVU), oddelenie figurálnej maľby u profesora Jána Mudrocha. V roku 1957 vzniklo jedno z umelecky najvýznamnejších a výtvarne najsilnejších tvorivých združení na Slovensku – Skupina Mikuláša Galandu a Rudolf Krivoš bol jej spoluzakladateľom. Zúčastňoval sa na všetkých výstavách tejto skupiny doma aj v zahraničí. Ako množstvo tvorcov hľadajúcich vlastnú cestu výrazu a zároveň za svoj vzťah ku geometrickej abstrakcii aj on bol vylúčený z vtedajšieho Zväzu slovenských výtvarných umelcov, čo malo za následok tvorivé i existenčné problémy. Naďalej však maľoval a vystavoval. Jeho dielo sa stalo súčasťou tých najprestížnejších galerijných zbierok. Ilustroval desiatky kníh. Vytvoril množstvo prác v architektúre, od drevených reliéfov a nástenných malieb cez vitráže, mozaiky, leptané sklo či kovové mreže. Jeho tvorba patrí k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku vôbec v dejinách umenia vzniklo. Je mimoriadne rešpektovaná a vysoko cenená nielen doma, ale aj v zahraničí. Prezident SR udelil Rudolfovi Krivošovi Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia.

Vyznamenaní Radom Ľudovíta Štúra III. triedy

Anton Bezák – stavbár a projektant
Narodil sa 28. marca 1953. Absolvoval Stavebnú fakultu Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave. Od roku 1979 do roku 1990 pracoval ako projektant oceľových konštrukcií a vedúci oddelenia so zameraním na mosty a stožiare v podniku VÍTKOVICE – pobočka Bratislava. Od roku 1981 ako externý učiteľ pôsobí na Katedre kovových a drevených konštrukcií Stavebnej fakulty STU v Bratislave. V roku 1990 založil spoločnosť INGSTEEL, s.r.o., ktorá vyrába a montuje oceľové, hliníkové a nerezové konštrukcie. Holding, ktorého je generálnym riaditeľom, patrí medzi najväčšie a najúspešnejšie stavebné firmy na Slovensku. Je autorizovaným inžinierom Slovenskej komory stavebných inžinierov, podpredsedom Slovenskej spoločnosti pre oceľové konštrukcie a členom Medzinárodného združenia pre škrupinové a priestorové konštrukcie. Je autorom a spoluautorom 75 realizovaných projektov nosných konštrukcií doma i v zahraničí. Prezident SR udelil Antonovi Bezákovi Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti vedy, techniky a hospodárstva Slovenskej republiky.

Štefan Kopčík – paraolympijský športovec
Narodil sa 7. októbra 1951 v Kežmarku. V roku 1989 sa stal predsedom Sekcie nevidiacich športovcov. Od roku 1990 pôsobí ako predseda občianskeho združenia Sekcia nevidiacich a slabozrakých športovcov Slovenska. Sám ako nevidiaci športovec reprezentuje Slovensko vo viacerých paraolympijských disciplínach v zjazdovom lyžovaní, v kolkoch nevidiacich a slabozrakých, ako aj v športovej streľbe nevidiacich. Na svojom konte má mnohé športové úspechy. V zjazdovom lyžovaní získal na Zimných paraolympijských hrách v japonskom Nagane dve strieborné a dve bronzové medaily. Na paraolympiáde v Salt Lake City (USA) v roku 2002 bronzovú medailu v slalome. Úspešný bol aj na Majstrovstvách sveta vo Švajčiarsku v roku 2000, kde získal bronz v super-G a obrovskom slalome. Viacero významných úspechov zaznamenal aj v športovej streľbe a v roku 2005 získal titul Paraolympionik desaťročia. Prezident SR udelil Štefanovi Kopčíkovi Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj paraolympijského športu a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Dagmar Kozáková – riaditeľka občianskeho združenia pre hendikepované deti a mládež
Narodila sa 8. novembra 1953 v Skalici. Žije v Košiciach, kde vyštudovala Vysokú školu technickú v roku 1975. Je matkou dvoch detí – dcéry a syna. A práve úsilie o zaradenie syna s ťažkým zdravotným postihnutím do bežného života rozhodlo o jej ďalšom pracovnom zameraní. Zriekla sa inžinierskej dráhy a vydala sa na cestu učiteľa na Strednej odbornej škole pre telesne postihnutú mládež. Študovala problematiku prístupu k občanom so zdravotným postihnutím a nadobudla presvedčenie, že integrácia hendikepovaných detí a mládeže do spoločnosti nie je fikciou, ale reálne existujúcou možnosťou. S veľkým zanietením rozvíjala nové formy pomoci, neformálne vzdelávania, tréningy a rehabilitácie. Je zakladateľkou a zriaďovateľkou občianskeho združenia Detský klub zdravotne postihnutých detí a mládeže v Košiciach. Počas 20-ročnej činnosti si organizácia získala dôveru ľudí zainteresovaných v komplexnej starostlivosti. Jej úsilie prinieslo mnohým radosť a možnosť dosiahnutia individuálnych cieľov. Prezident SR udelil Dagmar Kozákovej Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti sociálnej práce s mládežou.

Vyznamenaní Pribinovým krížom II. triedy

Rudolf Dobiáš – spisovateľ a publicista
Narodil sa 29. septembra 1934 v Dobrej. V prvom ročníku vysokej školy ho v roku 1953 zatkli a na základe vykonštruovaných obvinení odsúdili na dlhoročné väzenie. Po siedmich rokoch strávených v jáchymovských uránových baniach ho v roku 1960 v rámci politickej amnestie prepustili. Stal sa robotníkom v Slovliku Trenčín a až do pádu komunizmu žil s biľagom politického väzňa a triedneho nepriateľa. Po novembri 1989 sa venoval novinárskej práci ako redaktor Slovenského denníka. Už dve desaťročia je aktívnym členom Konfederácie politických väzňov a redaktorom jej časopisu Svedectvo. Do literatúry vstúpil v polovici 70. rokov 20. storočia ako rozhlasový dramatik a autor kníh pre deti. Po roku 1989 literárne stvárnil vlastnú väzenskú a gulagovskú skúsenosť a príbehy ľudí, ktorí sa rovnako ako on stali obeťami komunistického režimu. Je autorom kníh Svedectvo troch krížov, Temná zeleň, Zvony a hroby, Znovuzrodenie. Je aj zostavovateľom antológie Básnici za mrežami, veršov z poézie a spoluautorom trojdielneho zborníka Triedni nepriatelia. Prezident SR udelil Rudolfovi Dobiášovi Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne celoživotné úsilie pri obrane demokracie, ľudských práv a náboženských slobôd.

Karol Horák spisovateľ a dramatik Narodil sa 13. septembra 1943 v Katarínskej Hute. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Na začiatku 60. rokov 20. storočia ešte ako študent založil študentské divadlo, v ktorom pôsobil ako herec, dramaturg a režisér. Od roku 1965 pôsobí ako pedagóg v súčasnosti profesor v Inštitúte estetiky, vied o umení a kulturológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. V 70. rokoch 20. storočia bol súčasne dramaturgom v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Napísal niekoľko úspešných prozaických diel. Za román Cukor získal v roku 1977 Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Doménou jeho tvorby sa stalo divadelníctvo a dramatická tvorba. Popri textoch iných autorov inscenoval aj vlastné hry. Vo svojej tvorbe odvážne experimentuje a predovšetkým tlmočí posolstvo o nebezpečenstve totalitných manipulácií pre jednotlivca a vo svojich početných hrách sa zameriava na hľadanie ciest zo vzájomných napätí medzi výraznými osobnosťami a silnými dramatickými situáciami. Prezident SR udelil Karolovi Horákovi Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.

Anna Hulejová – speváčka folklórnych piesní
Narodila sa 8. decembra 1939 v Liptovských Sliačoch. Od malička inklinovala k ľudovej piesni. Začínala vo folklórnych súboroch Sliačanka, Liptov a Partizán. Neskôr vystupovala s folklórnym súborom Radosť spod Salatína. Účinkovala aj vo filme a spolupracovala so Slovenským rozhlasom. V máji 1989 dostala titul Zaslúžilá umelkyňa za ojedinelú interpretáciu ľudovej piesne. Je držiteľkou viacerých ocenení a jej spev zaznel na folklórnych festivaloch po celej Európe, v USA, Latinskej Amerike, Mexiku i v Afrike. Anna Hulejová svojimi vystúpeniami a nahrávkami dodnes reprezentuje nielen Žilinský kraj, kde žije, ale aj celé Slovensko a jeho kultúru. Prezident SR udelil Anne Hulejovej Pribinov kríž II. triedy za mimoriadny prínos do slovenskej kultúry v oblasti ľudového umenia.

Eva Krížiková – divadelná, televízna a rozhlasová herečka
Narodila sa 15. júla 1934 v Bratislave. Vyštudovala herectvo na konzervatóriu v triede profesora Jozefa Budského. Po absolvovaní školy pôsobila jednu sezónu v Armádnom divadle v Martine a od roku 1954 pôsobí v Slovenskom národnom divadle (SND). Ako jeho dlhoročná členka odohrala množstvo divadelných úloh. Vyniká ako interpretka komediálnych i tragických postáv. V mnohých divadelných a filmových úlohách uplatnila svoj temperament a zmysel pre humor. Okrem divadla účinkovala v televíznych inscenáciách a vo filmoch. Od začiatku vysielania televízie na Slovensku sa objavovala na obrazovke. Odohrala množstvo inscenácií, z nich napríklad Pštrosí večierok. Debutovala vo filme Paľa Bielika V piatok trinásteho, hrala vo filmoch Kapitán Dabač, Statočný zlodej, Červené víno, Rača láska moja, Smrť prichádza v daždi, Záplata na záplate, Suzanne. Komediálny talent uplatnila aj v jednej z najlepších slovenských komédií Štvorylka či v komédii Pozor, ide Jozefína! Bola hlavnou postavou v rodinnom rozhlasovom seriáli Králikovci. Prezident SR udelil Eve Krížikovej Pribinov kríž II. triedy za mimoriadny prínos do slovenskej kultúry v oblasti dramatického umenia.

Vyznamenaní Radom Ľudovíta Štúra II. triedy

Elena Kohútiková – ekonómka a bankárka
Narodila sa 3. apríla 1953 v Nitre. Vyštudovala Vysokú školu ekonomickú (VŠE) a až do roku 1982 pracovala v ZŤS – Dubnica. Neskôr pôsobila v Ekonomickom ústave SAV v Bratislave. V roku 1990 nastúpila do Štátnej banky Československej v Bratislave a po vzniku Národnej banky Slovenska (NBS) sa v roku 1993 stala vrchnou riaditeľkou ekonomického úseku. O rok neskôr ju vláda SR vymenovala za členku Bankovej rady NBS. Od marca 2000 zastávala celé 6-ročné funkčné obdobie post viceguvernérky NBS. Bola zodpovedná za menovú politiku, operácie na voľnom trhu, devízové aktíva a manažment rizika. Centrálnu banku zastupovala aj v Európskej komisii, v Európskej centrálnej banke a vo Svetovej banke. Bola členkou Výboru OECD pre ekonomickú politiku, ako aj ďalších významných medzinárodných inštitúcií. Od roku 2006 pracuje vo VÚB-banke, od marca 2009 je zástupkyňou generálneho riaditeľa banky. Patrí k najväčším odborníkom na problematiku eura na Slovensku. Prezident SR udelil Elene Kohútikovej Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti bankovníctva a hospodárstva Slovenskej republiky.

Jozef Mistrík – jazykovedec a vysokoškolský pedagóg, in memoriam
Narodil sa 2. februára 1921 v Španej Doline. Študoval v učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, neskôr popri zamestnaní na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Pôsobil na viacerých školách ako učiteľ. Od roku 1960 ako vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied (SAV) a o päť rokov neskôr ako docent a profesor na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Prednášal na univerzitách v Kolíne nad Rýnom (Nemecko), Moskve (Rusko), Oxforde (Veľká Británia) a v Sheffielde (Veľká Británia). Ťažiskom vedeckovýskumnej činnosti profesora Mistríka boli najmä oblasti štylistiky, poetiky, matematickej jazykovedy, gramatiky, grafológie a rétoriky, z ktorých vydal početné monografie a štúdie. Bol vedúcim editorom a spoluautorom Encyklopédie jazykovedy. Publikoval takmer 250 vedeckých štúdií a článkov v slovenských i zahraničných odborných časopisoch. Pripravil niekoľko desiatok učebníc a príručiek. V diele Štylistika, ktoré vyšlo v siedmich vydaniach, položil teoretické základy štylistiky. Bol jedným z hlavných organizátorov letných seminárov slovenského jazyka a kultúry pre zahraničných poslucháčov Studia Academica Slovaca a z ich prednášok pripravil 20 zborníkov. Zomrel 14. júla 2000 v Bratislave. Prezident SR udelil Jozefovi Mistríkovi Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti slovenskej jazykovedy.

Jozef Rovenský – lekár, reumatológ
Narodil sa 31. mája 1943 v Humennom. V roku 1966 absolvoval Lekársku fakultu Masarykovej univerzity v Brne a po jej skončení začal pracovať na internom oddelení nemocnice v Banskej Bystrici. V roku 1969 prešiel do Výskumného ústavu reumatických chorôb v Piešťanoch. Od začiatku sa špecializoval na riešenie imunologických aspektov reumatických chorôb, predovšetkým na systémové choroby spojiva. Postupne získal špecializáciu vo vnútornom lekárstve, v reumatológii a imunológii. V 70. rokoch 20. storočia absolvoval študijný pobyt na Reumatologickej klinike Manchester University Hospital vo Veľkej Británii. Od roku 1990 úspešne vedie Národný ústav reumatických chorôb v Piešťanoch. V roku 1995 bol vymenovaný za profesora. Od roku 2005 je členom britskej odbornej inštitúcie Royal College of Physicians. Je členom Prezídia Slovenskej lekárskej spoločnosti, predsedom Slovenskej reumatologickej spoločnosti a čestným členom viacerých zahraničných reumatologických spoločností. Prezident SR udelil Jozefovi Rovenskému Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti zdravotníctva, školstva, vedy a výskumu a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

František Trebuňa – vysokoškolský pedagóg a vedecký pracovník
Narodil sa 5. augusta 1947 v Spišských Hanušovciach. Vyštudoval Strojnícku fakultu Vysokej školy technickej (VŠT) v Košiciach. V roku 1978 získal titul docenta a v roku 1995 bol vymenovaný za profesora. V súčasnosti je dekanom Strojníckej fakulty Technickej univerzity (TU) v Košiciach a vedúcim Katedry aplikovanej mechaniky a mechatroniky. Je jedným z tvorcov nových študijných odborov na Slovensku a v Česku. Ide o odbory Aplikovaná mechanika, Mechatronika, Biomechanika automobilovej výroby a Špeciálna technika. Získal tri čestné doktoráty za rozvoj uvedených odborov nielen doma, ale aj v zahraničí. Význam jeho odbornej činnosti sa odzrkadľuje i v spolupráci s priemyslom. Prezident SR udelil Františkovi Trebuňovi Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti školstva, vedy a techniky a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Vyznamenaný Medailou prezidenta Slovenskej republiky

Miroslav Kuric – špeciálny pedagóg
Narodil sa 22. septembra 1953. V roku 1978 absolvoval študijný odbor dejepis občianska náuka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. V roku 1988 absolvoval rozširujúce štúdium špeciálnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského a v roku 1993 personálny a efektívny manažment na City University Bratislava. Skúsenosti získal aj na študijných pobytoch a stážach v USA, Švajčiarsku či Belgicku. Dlhodobo sa venuje otázkam špeciálneho školstva, problematike profesijnej orientácie žiakov s mentálnym a telesným postihnutím, zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím a sociálnej a zdravotnej starostlivosti. Pôsobil v odborných komisiách vlády SR a viac ako 30 rokov sa podieľal na výchove a vzdelávaní stoviek žiakov. V Odbornom učilišti v Bratislave na Dúbravskej ceste pôsobí od jeho vzniku. Má veľký podiel na rozšírení tohto zariadenia o nové učebné odbory pre žiakov s mentálnym, telesným a kombinovaným postihnutím. Jeho zásluhou bolo od roku 2002 vytvorených sedem učebných odborov zohľadňujúcich potreby moderného trhu práce, ako aj uplatnenie absolventov v praxi. Prezident SR udelil Miroslavovi Kuricovi Medailu prezidenta Slovenskej republiky za celoživotné významné zásluhy o rozvoj školstva.

Vyznamenaní Radom Bieleho dvojkríža II. triedy a III. triedy

Imrich Gablech – plukovník vo výslužbe, letec, vojnový veterán
Narodil sa 4. novembra 1915 v Hrachovišti. V roku 1936 ukončil štúdium na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Lietať začal v aeroklube na letisku Tri duby v roku 1936. Krátko po vzniku Slovenského štátu, s režimom ktorého nesúhlasil, v júni 1939 dezertoval do poľského Deblinu. Po prepadnutí Poľska nemeckou armádou sa so skupinou letcov dostal do Rumunska, kde ich však zajali vojaci Červenej armády. Dva roky ho tak čakalo živorenie na pokraji smrti v sibírskych gulagoch. V roku 1942 sa mu podarilo dostať do Veľkej Británie, kde bojoval v kráľovskom letectve – RAF. Po vojne velil na letisku v Havlíčkovom Brode. Tak ako veľká väčšina príslušníkov západného odboja bol po roku 1948 zbavený funkcie a prepustený do zálohy. V 50. rokoch 20. storočia ho zatkla Štátna bezpečnosť. Do dôchodku pôsobil ako technický kontrolór či mzdový účtovník. Čiastočnej rehabilitácie sa dožil po roku 1963 bol povýšený do hodnosti podplukovníka v zálohe. Naplno ho rehabilitovali až po roku 1989, kedy ho povýšili na plukovníka vo výslužbe. Je nositeľom najvyšších štátnych vyznamenaní Česka, Poľska a Veľkej Británie. V súčasnosti žije v Havlíčkovom Brode v Českej republike. Prezident SR udelil Imrichovi Gablechovi Rad Bieleho dvojkríža II. triedy – vojenský za aktívnu účasť na oslobodzovacom boji proti fašizmu a za celoživotné úsilie pri obrane demokracie.

Anna Ištvánová – zástankyňa slovenskej menšiny v Maďarsku, in memoriam
Narodila sa 3. júla 1957 v Slovenskom Komlóši v Maďarsku. Vyštudovala odbor slovenský jazyk a dejiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Postgraduálne štúdium absolvovala na Univerzite Eötvösa Loránda v maďarskej Budapešti. V rokoch 1986–2002 viedla Klubový dom Slovákov v Békešskej Čabe a od roku 2003 až do konca života Regionálne kultúrne stredisko Slovákov v tomto maďarskom meste. Bola aktívna v krajanskom hnutí aj na celoštátnej úrovni: v rokoch 1998–2002 bola podpredsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku, od roku 1989 bola správkyňou Čabianskej organizácie Slovákov. V roku 1996 iniciovala vznik Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, kde pôsobila ako vedúca. Zastávala niekoľko funkcií v štátnych a verejných inštitúciách Békešskej župy, pričom vždy presadzovala záujmy Slovákov v Maďarsku. Za jej aktívne pôsobenie v prospech krajanov v Maďarsku a pri príležitosti životného jubilea 50. narodenín jej bolo z iniciatívy Generálneho konzulátu SR v Békešskej Čabe udelené najvyššie ocenenie Ministerstva kultúry SR ako doteraz jedinej nositeľke tohto vyznamenania spomedzi Slovákov žijúcich v zahraničí. Bola držiteľkou aj ďalších ocenení od rôznych slovenských inštitúcií. Zomrela 2. januára 2014. Prezident SR udelil Anne Ištvánovej Rad Bieleho dvojkríža III. triedy – in memoriam za celoživotnú obetavú krajanskú činnosť a za šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.