Niektorým chýba Figuli, iní majú problém s Kukučínom

Kukučínov Dom v stráni či Puškinova Kapitánova dcéra. Maturanti by mali mať obe knihy zvládnuté tak ako ďalších približne 20 titulov v rámci povinného čítania. Samotní stredoškolskí učitelia však pochybujú o tom, či študenti knihy naozaj otvoria.

„Väčšina si obsah stiahne z internetu, aj keď v každej triede sa nájde pár žiakov, ktorí tie knihy čítajú,“ hovorí Stanislav Kamenčík, učiteľ slovenčiny na Obchodnej akadémii v Hlohovci. To, či ich prečítali, vidieť podľa neho v diskusii o knihe.

Niektorí slovenčinári navrhujú, aby dostali väčšiu voľnosť pri výbere povinného čítania tak, aby mohli vybrať to, čo študentov viac zaujme. Na stredných školách stanovuje zoznam povinných autorov a diel štát. „V povinnej literatúre je veľká presila realizmu, sú tam viaceré diela starších autorov, práve také, ktoré nie sú pre študentov veľmi zaujímavé,“ hovorí Ján Papuga, učiteľ slovenčiny na Gymnáziu na Hubeného ulici v Bratislave, ktorý je zároveň predsedom Slovenskej asociácie učiteľov slovenčiny.

Učitelia majú podľa Papugu najviac problémov práve s Domom v stráni, Kapitánovou dcérou, niektorí so zemianskymi prózami typu Keď báčik z Chochoľova umrie. Vybrať také tituly, ktoré by vyhovovali každému, je podľa neho ťažké. „Možno by bolo dobré určiť niektoré slovenské diela a autorov, ktoré by mali žiaci prejsť tak, ako je to v Anglicku pri Shakespearovi a Wildovi, aby poznali typické slovenské diela,“ hovorí. Pri inojazyčnej literatúre by to zas malo byť viac na školách. Najmä bilingválne školy sa prirodzene viac orientujú na autorov z krajín, na ktorých jazyk sú zamerané.

V zozname povinnej literatúry by podľa neho mal byť Proglas, ktorý tam nie je, namiesto Chrobákovho diela Drak sa vracia by zaradil skôr Margitu Figuli, ktorú žiaci čítajú radšej. Hviezdoslav by v ňom mal byť ako slovenský Shakespeare, Chalupkovo Mor ho! v podstate zľudovelo. Študentom sa páči aj Timrava a jej Ťapákovci. V zozname by Papuga ponechal viacerých autorov, ktorí v ňom sú, čiastočne by ich však zredukoval, aby si učitelia radšej mohli doplniť to, čo študentov viac zaujme. Pri súčasných autoroch by bol opatrnejší, kvalitu ich diel by podľa neho mal preveriť čas. „Ale môžem povedať, že keď bol kedysi povinný Mitana, žiakom sa páčil,“ dodal Papuga.

Okrem povinného čítania majú stredné školy aj širší zoznam odporúčanej literatúry. V nej je napríklad aj Tolkienov Pán prsteňov či Rowlingovej Harry Potter. „Odporúčaná literatúra znamená, že nie je povinná, niektorí učitelia z nej vychádzajú pri doplnkovom čítaní. Ale Harry Potter je, mimochodom, v čítankách na základných školách,“ vysvetľuje Papuga.

Problém pritiahnuť žiakov k čítaniu povinnej literatúry je najmä na odborných školách. „Nečítajú, lebo majú problém s čítaním. Aj keď im dám niečo prečítať, tak pomaly v každom treťom slove urobia chybu,“ hovorí Mária Urbanová, učiteľka slovenčiny na Strednej odbornej škole technickej v Šuranoch. S úsmevom spomína na historku s čítaním krátkeho úryvku z Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy. „Bola som rada, že jeden zo žiakov sa do toho pustil, ale potom povedal, že tomu vôbec nerozumel. Nakoniec sa ukázalo, že namiesto kvietkov prostota, prečítal kvietkov prostata a ďalej už ani nečítal, lebo mu to nedávalo zmysel,“ povedala. To, že žiaci nečítajú, podľa nej súvisí aj s rozšírením mobilov a internetu. Ten ich láka viac ako televízia. „Pýtala som sa ich napríklad, či pozerali Tisícročnú včelu. Nepozerali, radšej si sadli k počítaču. Skôr ich bavila Rysavá jalovica,“ vraví.

Chlapci na technických odboroch podľa nej berú do rúk skôr odborné časopisy a ak nejaké knihy, tak skôr dobrodružné alebo sci-fi. „Zvládnu odborný opis frézy, ale z iných textov sú schopní urobiť niečo úplne iné,“ dodala. Veľmi ich nebavia ani súčasní autori. Spomedzi desiatok žiakov sa podľa nej nájde len niekoľko takých, ktorých čítanie aj baví. „Niektorí si naozaj prečítali Na západe nič nového a potom sa pýtali, či nemám od Remarqua aj niečo iné,“ spomína. Keď však žiakom rozdala Petra a Luciu a po týždni jej útle knižky vrátili s tým, že ich prečítali, počula však od nich, že tento Rollandov príbeh sa skončil tým, že „išli po ulici a tam ich tuším zabilo“.

To, či žiaci čítajú, záleží podľa nej aj od toho, aký vzťah ku knihám majú rodičia. „Ja sama si niekedy v triede pripadám ako pri malých deťoch. Keď im čítam, tak veľmi radi počúvajú. A obsah dokážu zreprodukovať. Keď však majú čítať sami, nejde im to,“ ukončila.

Stanovenie povinnej literatúry na tomto type škôl sa podľa nej úplne míňa účinkom a stálo by za zváženie, aby povinnú literatúru vyberali učitelia.

Rezort školstva o zmenách v povinnom čítaní pre stredoškolákov a väčšej voľnosti pre školy nateraz neuvažuje. „Externé maturitné testy obsahujú aj otázky viažuce sa na tieto štandardizované diela povinného čítania. Z toho vyplýva, že zoznam povinného čítania musí byť jednotný pre všetky stredné školy, na ktorých sa štúdium ukončuje maturitnou skúškou,“ uviedol tlačový odbor rezortu školstva.