Slováci najviac vnímajú korupciu v zdravotníctve, súdnictve, politických stranách či u samotných politikov. Prečo sú najkritickejšie práve tieto oblasti?
Pretože s nimi najčastejšie prichádzame do kontaktu, čo vytvára živnú pôdu na vznik korupcie. Korupcia je všade, v každom type spoločnosti. Nemôžeme sa jej zbaviť úplne, môžeme ju však eliminovať. Na to ale nestačí zmeniť zákon, ale dlhodobo výchovne pôsobiť na verejnosť.
Bude to stačiť?
Ťažko povedať, keďže už generácia našich rodičov nosila na úrady rôzne pozornosti. Ani po roku 1989 nenastali zmeny, ktoré by korupciu pomohli odstrániť. Treba však rozlišovať medzi rôznymi maličkosťami, kvetmi či darčekmi a finančnými úplatkami. Malé pozornosti sú neškodné a nemá význam proti nim bojovať. Omnoho viac by sme sa mali zaujímať o korupciu v politických rovinách, vo verejných zákazkách či v hospodárskej sfére. Tam ide rádovo o omnoho vyššie sumy, ktoré unikajú z verejných rozpočtov.
Podľa správy Európskej komisie ľudí trápi korupcia najmä v zdravotníctve. Čím si to vysvetľujete?
Keď ide o otázku zdravia, života či dlhodobého zdravotného pocitu, otázka peňazí je druhoradá. Chorý človek alebo niekto s podozrením na chorobu by dal aj polovicu svojho domu, aby mu boli poskytnuté najlepšie služby. Preto je veľmi ťažké hľadať riešenie, ktoré by zo zdravotníctva odstránilo úplatky. To je veľmi dlhodobá záležitosť.
Aké riešenia vidíte vy?
Určite výchovu občanov, ako aj samotných lekárov. Problém je, že lekárov často vnímame ako jednu veľkú celistvú skupinu, ktorá má sklony ku korupcii. Sú však aj veľmi slušní a distingvovaní doktori, ktorí úplatky neberú. Oni sami by mali vyvinúť tlak na ostatných, prísť s kontrolnými mechanizmami. Už bola takáto snaha, keď si lekári pripli na plášte odznaky s textom: „Ďakujem, úplatky neberiem!“ Narazilo to však na odpor mnohých slušných lekárov, pretože to vyzeralo, ako by úplne všetci brali úplatky. Lenže to je mýtus, ktorému by spoločnosť nemala veriť. V každom prípade, kontrola z vlastných radov by pomohla.
Môžu podľa vás pomôcť posledné reformy ministra spravodlivosti Tomáša Boreca, ktoré oklieštili mnohé výhody sudcov, zvýšiť dôveru verejnosti v súdnictvo?
Určite. Sudcovia mali veľké výhody. Lenže keď spoločnosť vo všetkých oblastiach realizuje úsporné opatrenia, aj oni by mali mať trochu sebareflexie a ustúpiť. Zbavovať sa už pridelenej výhody býva veľmi ťažké.
V prípade oznámenia korupcie by sa ľudia najprv obrátili na políciu a novinárov, až potom na ombudsmana a súdy. Prečo majú až takú dôveru k médiám?
Novinári a médiá sú veľmi silná mocenská zbraň. Často dokážu viac ako represia zo strany polície a súdov. Verejnosť to vie, preto sa na ne obracia. Zároveň tu vidím istú nedôveru k súdnictvu. Často počúvame o korupcii a jej odstraňovaní, ale správy sa väčšinou končia tým, že sa človek nedovolal spravodlivosti. Preto by som privítal aj informácie o tých úspešných aktivitách. Aby verejnosť vopred nemala zafixované, že obrátiť sa na súd je zbytočné.
Strategický plán boja proti korupcii
Podľa stratégie, ktorú vláda prijala ešte v roku 2011, bola najväčším problémom korupcia vo verejnom živote a pri využívaní verejných zdrojov. Riešením malo byť napríklad uverejňovanie štátnych zmlúv či kompletná reforma súdnictva. Cieľom bolo zvýšiť transparentnosť vydávania súdnych rozhodnutí, výberové konania na výber sudcov a predsedov súdov či prísnejšie pravidlá v oblasti justície. Zároveň mali byť prijaté jasné ustanovenia verejného obstarávania. Problémové oblasti boli v dokumente nielen pomenované, ale zahŕňali aj konkrétne úlohy a termíny riešení. Podľa správy Európskej komisie sa však vykonávanie niektorých bodov strategického plánu spomalilo. Niektoré miestne samosprávy si v spolupráci s mimovládnymi organizáciami vypracovali svoje vlastné plány, ktoré majú pomôcť v boji s korupciou.