Odchod veľkého normalizátora

06.02.2014 08:45, aktualizované: 17:57
Vasil Biľak
Vasil Biľak. Autor: ,

Jeho otec sa volal Michal Gula, on sám má vo výučnom liste zapísané meno Václav. Politickú kariéru však urobil ako Vasil Biľak a bolo to naplnenie povojnového sna v srdci Európy.

Veď pôvodne absolútne neznámy rusínsky krajčír z Krajnej Bystrej pri Svidníku sa postupne vypracoval na druhého najmocnejšieho muža v spoločnom štáte Čechov a Slovákov. A bol ním v čase normalizácie nepretržite takmer 20 rokov!

Ostatných 25 rokov žil v ústraní a verejnosť sa o ňom dozvedela iba zo sporadicky obnovovaných káuz pozývacieho listu alebo rozľahlej vily pod Slavínom v Bratislave, kde včera zomrel vo veku 96 rokov.

V poslednom čase bol Biľak pripútaný na lôžko, už pri jeho deväťdesiatke v auguste 2007 mu zdravie prestávalo slúžiť. „Bola som tam pred mesiacom takmer dve hodiny, ale je už na tom dosť zle,“ porozprávala nám vtedy o svojej návšteve vo vile na Timravinej ulici Anna Gulová z Krajnej Bystrej. Biľakov starší brat Dimitrij mal za ženu sestru jej manžela.

Biľakov príhovor z roku 1971

Priezvisko Gula bolo kedysi v Krajnej Bystrej veľmi rozšírené, mala ho väčšina obyvateľov dediny. „Preto sa Vasilov otec rozhodol zmeniť priezvisko na Biľak, tak sa volala jeho matka za slobodna,“ vysvetlila nám pani Gulová. Biľakov otec bol päťkrát v Amerike za prácou, tam sa aj zoznámil so svojou ženou.

Mimochodom, v tomto bode sa životopis jedného komunistického politika až prekvapujúco zhoduje s curriculum vitae druhého – jeho neskoršieho odporcu Alexandra Dubčeka. Biľakov otec však zomrel už v roku 1920, matka ho nasledovala o deväť rokov neskôr. Ostali po nich siroty.

Hlavný ideológ Slovenska

Malý Vasil potom dva roky pásol husi u miestneho kováča, neskôr sa staral i o jeho kravy. V lete 1931 zo služby utiekol a ako 14-ročný sa vybral za starším bratom, ktorý o dva roky skôr odišiel do Hradca Králové učiť sa za stolára.

Dočasný domov našiel u živnostníka Františka Rouska. V rodisku ho volali „Vasilku“, „Vasku“, v Hradci Králové to meno preinačili na „Vašku“, „Václave“. Učenie trvalo tri a pol roka. V marci 1936 už bol v Bratislave a šiť zrejme vedel, lebo pracoval pre lepšie salóny.

Po skončení vojny vstúpil do KSČ a pôsobil ako aktivista. Jeho politická kariéra sa však rozbehla až po Februári 1948. Už v roku 1953 – po skončení politickej „prípravky“ – sa stal tajomníkom a neskôr vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Prešove.

V roku 1962 bol už Biľak hlavným ideológom na Slovensku. A o rok neskôr, po výmene najviac skompromitovaných funkcionárov z obdobia „kultu osobnosti“ obsadil pozíciu druhého muža v KSS. Prvým sa vtedy stal Dubček.

Treba pripomenúť, že do popredia sa v tom čase dostávala mladšia generácia komunistických politikov, ktorá si nepošpinila ruky s politickými procesmi z prvej polovice 50. rokov. Biľak bol proti pokračovaniu v podobných praktikách, ale zásadnejšie reformy systému nepodporoval. Ako je teda možné, že v mocenskej hierarchii postupoval stále vyššie a vyššie aj počas tzv. československého predjaria?

„Jeho takzvaný sedliacky rozum, akýsi prirodzený inštinkt i získané skúsenosti ho vcelku spoľahlivo viedli cez zákutia a intrigy veľkej politiky, aby sa napokon sám stal ich tichým účastníkom, čoraz vplyvnejším mužom v úzadí,“ myslí si Elena Londáková z Historického ústavu SAV.

Na archívnej snímke z  3. augusta 1968 si...
Na archívnej snímke z 3. augusta 1968 si vzájomne blahoželajú súdruhovia Leonid Brežnev s prvým tajomníkom ÚV KSS Vasilom Biľakom (vpravo) po slávnostnom akte podpísania záverečného dokumentu prehlásenia 6. komunistických a robotníckych strán socialistických krajín v Zrkadlovej sieni Starej radnice v Bratislave. Autor: TASR, Koloman Cích

Predĺžená ruka Sovietov

Preto sa Biľak začiatkom roku 1968 postavil za Dubčeka a proti vtedajšiemu prvému mužovi v štáte Antonínovi Novotnému, ktorý si rozbil čelo na ostrí „slovenskej otázky“. Len čo však v marci 1968 zistil, že vtedajším vládcom Kremľa sa Dubčekova politika nepáči, obrátil sa proti nemu. Dodnes sa diskutuje o Biľakovej úlohe v tragickom rozuzlení Pražskej jari. Je veľmi pravdepodobné, že bol spoluautorom jedného z pozývacích listov, hoci to do konca tvrdošijne popieral a hoci zatiaľ je k dispozícii iba kópia tohto listu, nie originál.

Podľa ruského historika a politológa Sergeja Lavrenova však práve Biľak a ďalšie „zdravé sily“ vo vedení KSČ zohrali podstatnú úlohu pri rozhodovaní sa Leonida Brežneva v prospech silového riešenia situácie v Československu. „Ich žiadosti o pomoc pôsobili naňho presvedčivejšie ako každodenné informovanie sovietskeho veľvyslanca v Prahe Červonenka o plazivej kontrarevolúcii,“ tvrdí Lavrenov.

V čase normalizácie sa Biľak stal šedou eminenciou husákovského vedenia KSČ. „Pôsobil síce v pražskom centre, pozorne však dohliadal na Slovensko a robil tu svoju personálnu politiku,“ dodáva Londáková.

Významne sa podieľal na politických čistkách, po ktorých sa stali občanmi druhej triedy tisícky stúpencov reformnej politiky a odporcov sovietskej okupácie.

Rozišiel sa s Dubčekom, ale ani vzťahy Husák – Biľak neboli najlepšie. Druhý mal zrejme podľa pokynov Sovietov bedlivo kontrolovať toho prvého. Už na politickom dôchodku nazval Husák Biľaka „zlým duchom strany“.

Keď koncom roku 1987 „perestrojková“ Moskva hľadala náhradu za príliš starého a chorľavejúceho Husáka na poste generálneho tajomníka, Biľak sa údajne sám ponúkol, že on „by to vzal“. Bolo však treba hľadať kompromis medzi dvomi krídlami vo vedení KSČ. Obom ako-tak vyhovoval jedine Miloš Jakeš a on sa tým novým „gensekom“ skutočne aj stal.

Ústup z výslnia

Tým sa však Biľakov ústup z výslnia neskončil. Už o rok nato, 15. decembra 1988, musel odísť aj z najvyššieho vedenia KSČ. Musel, lebo, ako sám priznal, chcel v politbyre zotrvať ešte aspoň rok.

Na Biľakovom odchode trval sám Jakeš a možno si len domýšľať, kto ho k tomu dotlačil, veď s Biľakom mali vlastne jednu „krvnú“ skupinu.

Podľa niektorých zdrojov Biľakovi najviac priťažila jeho návšteva NDR koncom novembra 1988. V rozhovore s tamojším vodcom Erichom Honeckerom kritizoval niektoré východiská a dôsledky Gorbačovovej politiky.

V revolučnej koncovke roku 1989 bol už Biľak politickým dôchodcom, ale stále si udržiaval členstvo v širšom vedení strany – v ÚV KSČ. Počas jeho zasadnutia 26. novembra vystúpil v diskusii niekoľkokrát a bol za tvrdší postup proti opozícii.

„Nedopustiť, aby rozhlas a televíziu ovládla kontrarevolúcia!“ žiadal naliehavo. Ale v tom čase už ústredný výbor komunistickej strany nemal na udalosti v krajine významnejší vplyv. A už vôbec nie biľakovci…

Pôvodnú agentúrnu správu nahradil autorský článok z denníka Pravda.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vasil Biľak
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla ružový amarylis vianoce

Perla ružový amarylis vianoce

25,99
Flower box čierny ovál "L" gypsomilka a červená ruža

Flower box čierny ovál "L" gypsomilka a červená ruža

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk