„Upozornili ma, že drobná pani s copíkom, ktorá mi príde otvoriť, nie je rodinná gazdiná, ale sama pani Biľaková,“ spomína na prvý kontakt so súkromím jedného z najvyšších komunistických papalášov tej éry. Privítal ju aj vrtký psík, vraj taký v štýle „Karl von Bahnhof“.
Detaily „zvláštneho“ zážitku, aký na ňu čakal vnútri, si určite zapamätá navždy. „Všade okolo som videla plno ruských a sovietskych kníh. A ešte sošiek a búst rôznych politických potentátov. Zvlášť mi utkvelo v pamäti, že aj v detskej izbe bola bustička Lenina – a nie iba jedna,“ opisuje po desaťročiach.
Najmenšie okienko vyčistila v komore pri kuchyni. „Tá špajza bola plná potravín, akoby sa malo začať obliehanie. Všimla som si však, že žiadne nevyrobili v Československu. Všetky pochádzali zo zahraničia či z vtedajších diplomatických predajní, kam smeli iba vyvolení,“ pokračuje. Zaujali ju najmä škatule s čokoládou Toblerone, pre bežných smrteľníkov v tom čase absolútne nedostupnou.
S jej robotou boli napokon domáci spokojní, aj za ňu slušne zaplatili. No z ďalšej, dodatočne prejavenej vďaky mala dlho zmiešané dojmy. „Bol práve 4. apríl, výročie oslobodenia Bratislavy. Vasil Biľak ho tradične aj s delegáciou strávil na Slavíne. Zrejme pionieri mu tam darovali obrovskú kyticu. Keď sa vrátil domov, bola som práve na odchode, no pani Biľaková mi manžela hrdo predstavila. Srdečne mi podal ruku – a tú kyticu mi vtlačil do druhej. Kým nezvädla, mátal ma čudný pocit…“ uzatvára príbeh veľmi netypicky stráveného dňa.