Slovák Juraj Švajda, ktorý je na ročnom výskumnom pobyte v národnom parku Rocky Mountain, vraví, že to znižuje počet smrteľných úrazov.
S jarným obdobím prichádzajú do národných parkov aj návštevníci, ktorých láka vysokohorská turistika. To so sebou prináša zvýšené riziko nehôd, pretože nie všetci sú profesionálni horolezci. Vtedy prichádzajú k slovu horskí záchranári. Ako funguje ich práca na americkom kontinente, na vlastnej koži zisťuje dobrovoľný tatranský záchranár v rámci ročného výskumného pobytu zameraného na manažment návštevnosti v národných parkoch. Územie národného parku Rocky Mountain v Colorade, kde získava skúsenosti, je veľkosťou porovnateľné so slovenskými a poľskými Tatrami a v Amerike patrí medzi päť miest s najväčším počtom incidentov počas roka. Za rok 2012 tu mali tri smrteľné nehody a 215 pátracích a záchranných akcií.
„V porovnaní s naším systémom záchrany v horských oblastiach je okrem menšieho počtu smrteľných úrazov inšpirujúca aj efektivita. Záchranná činnosť je kompetenciou národných parkov a záchranári nesedia a nečakajú na úraz,“ hovorí. Pri každom vstupe do amerického parku návštevníkov zároveň varujú pred zmenou počasia a upozorňujú, že ich bezpečnosť závisí predovšetkým od zodpovedného správania. Ak sa už totiž ocitnú v nebezpečenstve, od jeho nahlásenia k nim môže pomoc doraziť až po niekoľkých hodinách. Okrem toho, keď idú do hôr, za zásah záchranára nemusia platiť a nemusia byť ani poistení. "Podľa štúdií to zvyšovalo mieru rizika a následkov nehôd,“ spresňuje Švajda.
Dôvodom na zásahy bývajú podľa Švajdu najčastejšie pády v strmom skalnom teréne, podcenenie prípravy na vysokohorskú turistiku či slabá kondícia. Môže však ísť aj o náhlu zmenu počasia. „Asi pred mesiacom som kolegom pomáhal s hľadaním turistov. Nocovali v teréne a do rána výdatne nasnežilo. Ráno mali problém vrátiť sa na začiatok turistického chodníka,“ opisuje. Mimo záchranárskych akcií pravidelne chodia na tréningy, ktoré sú zamerané na zvyšovanie odbornosti pri zásahoch. Delia sa na zimnú a letnú časť. Úspešnosť zásahov je podľa Švajdu taká dobrá aj preto, že spolupracujú s dobrovoľnými tímami z okolitých oblastí a národné parky majú podpísané kontrakty so záchrannými leteckými spoločnosťami.
Venovať pri vstupe pozornosť každému návštevníkovi s upozornením na všetky hrozby u nás nie je možné z viacerých dôvodov. „Jednak by sme na to nemali personálne zabezpečenie a tiež u nás neexistuje ohraničenie vstupu do národného parku,“ vysvetľuje Pavol Kuna z Horskej záchrannej služby Vysoké Tatry-Starý Smokovec. Podľa neho to aspoň čiastočne nahrádzajú údaje o počasí, ktoré horská služba denne zverejňuje na svojom webe. Záchranári sú na dispečingu v pohotovosti počas celého dňa.
Väčšinu nešťastí v našich parkoch spôsobujú podľa Kunu nečakané výkyvy počasia. „V zimnom období zasahujeme najmä na zjazdových tratiach. V lete sa zasa v horskom prostredí stáva, že turista je slabo oblečený a dokáže ho zaskočiť prudký vietor. Úlohu zohráva aj neopatrnosť turistov, ktorí podceňujú terén,“ vymenúva. Pri záchranných akciách využívajú aj vrtuľník, pričom každý rok musia opakovať skúšku pre letecké zásahy. Testy na odbornú spôsobilosť, ktoré sa tiež delia na zimnú a letnú časť, musia robiť každé dva roky. Práca záchranára je podľa Kunu ako každá iná, za trinásť rokov ho už asi nedokáže nič prekvapiť.
Naše národné parky vlastných záchranárov na rozdiel od amerických nemajú. „Spolupráca s Horskou záchrannou službou funguje bez problémov a na tomto území je vždy ich pomoc potrebná. Ceníme si ich prácu,“ hovorí riaditeľ Správy TANAP-u Pavol Majko. Turistom, ktorí sa chystajú na náročnejšiu túru, odporúča, aby si predtým dobre pozreli trasu na mape a posúdili jej náročnosť. K tomu by sa mali primerane vybaviť a obliecť. Ochránia tak najmä svoje vlastné zdravie.