Bol vstup Slovenska do únie pred desiatimi rokmi dobrý krok?
Vôbec nespochybňujem pozitíva vstupu. Z hľadiska geopolitického, ekonomického, kultúrneho či hodnotového hľadiska bolo naše začlenenie do EÚ tým najlepším scenárom. Aj formálne sme potvrdili, že skutočne patríme do európskeho priestoru. Nemožno však zakrývať, že spolu s výhodami nám členstvo prinieslo aj nevýhody, často vzájomne prepojené, akoby boli dvoma stranami tej istej mince.
Aké konkrétne?
Aj keď úniou garantované slobody si užívame stále viac, pre krajiny nám podobné znamenajú napríklad aj únik mozgov. Takisto prijatie eura zvýšilo našu konkurencieschopnosť, prinieslo značné výhody, no aj tvrdý záväzok v podobe eurovalu. Alebo eurofondy, je výborné, že z nich môžeme čerpať, no pravidlá využitia nás niekedy až príliš zväzujú. Nejdú tam, kde ich najviac treba, vytvárajú priestor pre korupciu či klientelizmus. Veľakrát preto zostávajú nevyčerpané alebo ich s hanbou musíme vracať.
Ako sa zmenili naše hodnoty?
Tak ako sa mení spoločenská klíma. Značne poklesla hodnota solidarity a spolupatričnosti, mladých tieto princípy oslovujú čoraz menej. Naopak, čoraz žiaducejšie sú hodnoty byť konkurencieschopný, úspešný, neustále víťaziť, byť krásny, mať dokonalý chrup… Európsky sociálny model, vytvorený po druhej svetovej vojne a spätý s vysokou úrovňou ochrany rôznych kategórií občanov, sa stále viac oslabuje. Vplyvom globalizácie získavajú nadnárodné korporácie, v politickej a ideologickej rovine víťazia liberálne postoje, ktoré nezdôrazňujú princíp vyrovnávania rozdielov ale slobodnú súťaž.
Tento stav sa zrejme odráža aj v čoraz slabšej udržateľnosti poistných systémov.
Pravdaže. U nás do nich prispievajú najmä zamestnanci, zamestnávatelia a štát, ktorý je však zároveň veľkým dlžníkom. Nezamestnanosť a nízke mzdy generujú nízke odvody. Z rôznych neplnohodnotných foriem práce, keď sa namiesto osemhodinového riadneho úväzku ľuďom ponúka platba na ruku alebo nútená práca na živnosť, sa verejné systémy takisto neplnia. Početnými zlými politickými zásahmi sa stali nestabilnými, nepredvídateľnými a nedôveryhodnými. Ľudia sa už nechcú spoliehať, že sa o nich v chorobe či na dôchodku postará štát a hľadajú iné životné stratégie.
Prečo Slovákovi musí stačiť podstatne nižšia mzda, ako za tú istú prácu dostáva obyvateľ starších členských štátov?
Dané rámce jednoducho platia pre všetkých, princíp solidarity a spolupatričnosti sa medzi štátmi EÚ nevytvoril. Nízke mzdy sú aj dôsledkom toho, že sa príliš lacno ponúkame. Hoci naša produktivita práce je na úrovni 80 percent európskej, akceptujeme, že mzda za prácu môže byť aj pod hranicou chudoby. Vzniká nám tak kategória „pracujúcej chudoby“, veď minimálnu mzdu v čistom dnes máme 305 eur a hranica chudoby je 346 eur. Bez toho, aby sme kriticky reflektovali dôsledky, sme na piedestál postavili pojmy flexibilita, liberalizácia, privatizácia, lákanie zahraničných investorov. Z verejných zdrojov podporujeme pracovné miesta za minimálnu mzdu. Za základnú konkurenčnú výhodu stále považujeme čo najnižšiu cenu práce pre zamestnávateľa, čo je z dlhodobého hľadiska fatálne.
Problémom nielen naším, ale aj vyspelejších krajín EÚ je dnes vysoká nezamestnanosť mladých. Čo s ňou?
Tento obrovský problém má na Slovensko tým väčší dosah, že naši mladí ľudia si pri nedostatku domácich šancí donedávna mohli ľahšie nájsť prácu v inom členskom štáte. Žiaľ, teraz aj v zahraničí padol mýtus, že kvalifikovaní sa na trhu práce vždy dokážu uplatniť. Už sme v štádiu, keď ani pri raste HDP, napríklad v dôsledku technického pokroku, pracovných miest nepribúda. Generovať by ich však aj u nás mohol sektor sociálnych služieb, rozvoj „striebornej ekonomiky“ so zameraním na seniorov a hendikepovaných, ktorých bude čoraz viac. Mala by sa konečne rozbehnúť celospoločenská diskusia o tom, ako naše verejné peniaze nasmerovať do školstva, vedy, výskumu a ďalších oblastí, kde by priniesli žiadanú pridanú hodnotu.