Dramatické boje, ktoré u nás prebehli v roku 1945, mohli Bratislavčania vo štvrtok vidieť naživo. Ukážky oslobodzovacích bojov a dobovej techniky pripravilo hlavné mesto spolu s Klubom vojenskej histórie a Ozbrojenými silami SR pri príležitosti Dňa víťazstva nad fašizmom. Podujatie si prišli pozrieť aj tí najpovolanejší. Štyria ruskí vojnoví veteráni z Červenej armády neskrývali dojatie.
Alexander Ivanovič Kozin (92) mal len 18 rokov, keď v roku 1941 do armády vstúpil. K Slovensku ho napriek vyhroteným situáciám, keď mu išlo o život, viažu len tie najkrajšie spomienky. „Bol som zranený a pamätám si, že sme prechádzali cez viaceré slovenské mestá. Útočisko sme nakoniec našli u jednej rodiny v Lučenci. Nikdy nezabudnem na to, ako nás tam šiestich vojakov starenka výborne kŕmila. Chlieb, mlieko, zemiaky, to bolo pre nás vzácnosťou,“ spomína. Počas štyroch rokov v armáde zažil aj chvíle, keď stál sám zoči-voči ozbrojenému nemeckému vojakovi. „Nemci nepokorili len Rusov. Pokorili celú Európu. V takých chvíľach som vôbec nerozmýšľal, či vystrelím, alebo nie. Som hrdý, že som mohol pomôcť Slovensku k slobode,“ vraví.
Na Slovensko prišiel opäť po 46 rokoch. „Bol som u vás aj v roku 1968. Som nesmierne rád, že tu môžem byť opäť a vidieť, ako si Slováci pripomínajú víťazstvo nad fašizmom. Je to dôležité najmä pre mladých. Mám rád Slovensko, naše národy sú si veľmi podobné,“ hovorí Alexander Ivanovič. Čulý deväťdesiatnik sa teší dobrému zdraviu a v rodnom Rusku aj dnes navštevuje ako hosť rôzne prednášky zamerané na obdobie druhej svetovej vojny. Jeho traja spolubojovníci sú na tom podobne a aj vo vyššom veku si vedia detailne rozpomenúť na boje, na ktorých sa zúčastnili.
Predseda Klubu vojenskej histórie Igor Ballo hovorí, že pri príprave ukážok sa snažili o verné kopírovanie historických udalostí. „Použitá technika je dobová. Nákladné autá či kanóny sa našli na našom území. Ruské a nemecké kanóny sú však veľmi podobné, pretože oba národy pred vojnou veľmi úzko spolupracovali a až potom sa rozkmotrili. Dvaja diktátori na jednom smetisku, to ide len veľmi ťažko,“ vysvetľuje Ballo. Ukážkami bojov chceli podľa neho ľuďom priblížiť atmosféru z konca druhej svetovej vojny. Rozdiel oproti skutočnosti bol podľa neho v sile výbuchu guľometov. Tie, z ktorých sa slepými nábojmi strieľalo vo štvrtok, mali najmenšie kalibre. Podľa Balla to pri reálnych bojoch dunelo oveľa viac.
Zaspomínať si na obdobie príchodu Červenej armády prišla na bratislavské Primaciálne námestie aj dôchodkyňa pani Melinda. „Mala som 14 rokov, keď na Jankovom vŕšku bojovali partizáni. Žila som s rodinou v Uhrovci a dodnes si pamätám ten deň, keď cez našu dedinu prechádzali nemeckí vojaci z Bánoviec nad Bebravou. Stále mám v pamäti výbuchy kanónov, pre ktoré som nemohla spávať,“ spomína. Strach z húfnic a kanónov vtedy nemala. „Bola som malé dievča a až tak som si neuvedomovala vážnosť situácie. Strach som mala skôr o otca, ktorý sa ako partizán na bojoch priamo zúčastnil,“ dodáva.