Kalamita postihla približne 12 600 hektárov lesa. Väčšina z nich sa nachádzala na pozemkoch v správe Štátnych lesov TANAP-u, kde spadlo vyše dva a pol milióna kubíkov dreva. Slovensko pritom ročne vyťaží okolo šesť miliónov kubíkov. Vietor poškodil takmer tri milióny stromov. Na kalamitu doplatil aj jeden človek, keď ho v aute zasiahol padajúci strom.
Skaza najviac postihla územie Tatranského národného parku, v menšej miere aj Národného parku Nízke Tatry. Uvažovalo sa, či a v akom rozsahu možno s vyvrátenými stromami nakladať. Mohlo totiž dôjsť k premnoženiu podkôrneho hmyzu a k požiarom.
Lesníci navrhovali ťaženie, ochranári chceli aspoň polovicu popadaných stromov nechať ležať. Tvrdili, že príroda sa len vyrovnala s neprirodzeným lesom, ktorý vytvoril človek. Chceli, aby sa svojpomocne obnovil.
Uplatnili sa obe riešenia. Na väčšine plôch, kde bolo povolené spracovanie dreva, sa nasadili nové stromčeky a les sa prirodzene omladil. Časť lesov v 5. stupni ochrany však zostala bez zásahu spolu s popadanými stromami. Takéto prostredie praje podkôrnemu hmyzu, ktorý sa tu začal rozmnožovať. Útoku lykožrútov padli za obeť viac ako dva milióny stromov.
V dôsledku kalamity sa v Tatrách odkryli celkom nové výhľady. Podnikatelia začali kresliť plány nových zjazdoviek, lyžiarskych trás či ubytovní. Tvrdili, že „novým“ Tatrám treba vdýchnuť život. Nie všetky predstavy sa realizovali.
Väčšinu veternej kalamity sa podarilo spracovať približne za jeden a pol roka. Celkovú škodu vtedy vláda vyčíslila na takmer osem miliárd slovenských korún (približne štvrť miliardy eur).
Po desiatich rokoch sa pomaly Tatry spamätávali. Les sa omladil na území, kde zasahovali lesníci, ale aj tam, kde stromy nechali spadnuté.