Pôsobil v nej ako podpredseda a zastupoval ju ako poslanec v parlamente. Dzurindov ozajstný veľký príbeh politika sa však začal až v júli 1997, založením opozičného bloku s názvom Slovenská demokratická koalícia (SDK). Popri KDH sa v ňom združili ďalšie štyri strany, aby vo voľbách o rok neskôr ponúkli silnú alternatívu voči HZDS. Dzurinda bol spočiatku paradoxne iba akýmsi hovorcom tohto zoskupenia.
Keď šéf HZDS pred voľbami dosiahol sprísnenie volebného zákona, ktorým v podstate zabránil kandidovať koalíciám, zmenila sa SDK na riadnu stranu. Jej členovia materské strany formálne opustili. Na ustanovujúcom zjazde v júli 1998 sa Dzurinda stal predsedom SDK a volebným lídrom. Malo sa tak udiať najmä preto, že jeho stranícky šéf z KDH a expremiér Ján Čarnogurský tušil, že u voličov nemá veľké sympatie, tak sa radšej stiahol do úzadia.
S programovým mottom dosiahnuť zmenu, spustiť politiku reforiem, opätovne priviesť krajinu na cestu európskej integrácie a potvrdiť prozápadné a proatlantické smerovanie Slovenska, skončila SDK vo voľbách v roku 1998 tesne za HZDS na druhom mieste, no napriek tomu vytvorila širokú pravicovo-ľavicovú vládnu koalíciu. Dzurinda sa prvýkrát stal premiérom.
Už zakrátko sa však v SDK začali prvé spory. Niektorí jej členovia sa nechceli vzdať značiek pôvodných strán a žiadali opätovné rozpustenie bloku. Napríklad Čarnogurský sa znovu postavil na čelo KDH. Premiér s ľuďmi jemu blízkymi preto v januári 2000 založili nový politický subjekt, Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu (SDKÚ). V novembri toho istého roka sa po ustanovujúcom zjazde dostal na jej čelo.
Prečítajte si aj komentár Petra Javůrka Zakladateľ a korunný princ.
Do volieb 2002 už SDKÚ išla ako samostatná politická strana. Znovu skončila druhá a znovu aj vytvorila vládnu koalíciu, tentoraz čisto pravicovú. Dzurinda obhájil premiérske kreslo. Jeho vláda spustila dôležité ekonomické reformy.
V decembri 2003 však už SDKÚ zažila prvý vážny vnútrostranícky rozkol. Po kauze „skupinka“ z nej odišli ľudia okolo Ivana Šimka, ktorý ohlásil vznik novej strany Slobodné fórum. Medzníkom v živote Dzurindovej strany bol aj december 2005, keď delegáti mimoriadneho kongresu Demokratickej strany v Banskej Bystrici schválili zlúčenie s SDKÚ. O mesiac neskôr sa oficiálny názov strany spresnil na SDKÚ-DS.
Ku koncu tohto volebného obdobia čelil šéf SDKÚ ďalšej vážnej kauze údajného kupovania poslancov. Jeho popularita začala prudko upadať. Vo voľbách 2006 SDKÚ obhájila druhé miesto, no súčasťou vlády sa už nestala a vstúpila do opozície. K tomuto obdobiu sa viaže aj rozpad straníckych štruktúr v Bratislave ako najväčšej bašte SDKÚ. Po tom, čo 14 signatárov strany Dzurindovi zaslalo výzvu Nastal čas na zmenu so žiadosťou o jeho odstúpenie, prezídium strany rozpustilo všetkých 32 miestnych zväzov Bratislavského kraja.
Po sérii obvinení z netransparentnosti financovania SDKÚ Dzurinda vo februári 2010 oznámil, že v blížiacich sa parlamentných voľbách už kandidovať nebude. Zostal však ďalej predsedom strany. Novou podpredsedníčkou sa v novembri toho istého roku stala Iveta Radičová, ktorá predtým nahradila v kresle ministra práce neobľúbeného Ľudovíta Kaníka a vo verejnosti si získala značnú popularitu.
Voľby 2010 priniesli strane opäť druhé miesto, no spolu s KDH, Mostom – Híd a SaS prekvapujúco zase zostavovala vládnu koalíciu, ktorej premiérkou sa stala Radičová. Následný snem Dzurindu potvrdil na poste predsedu strany. Vláda však skončila už v polovici volebného obdobia, keď za známych okolností súvisiacich s eurovalom v podstate povalila sama seba. Kampaň pred predčasnými voľbami potom zásadne poznačila vážna kauza Gorila, ktorá sa priamo viazala aj s SDKÚ, a s ňou súvisiace veľké verejné protesty. Škandál okolo kolapsu daňového systému takisto strane nepridal.
Hoci v prieskumoch pred voľbami 2012 SDKÚ neustále klesala, Dzurinda opakoval, že na svoj odchod nevidí dôvod. V samotných voľbách sa potom strana z „večne druhého“ prepadla až na piate miesto v poradí. Pred Dzurindu ako lídra kandidátky sa prekrúžkovala Lucia Žitňanská aj Ivan Mikloš.
Vzápätí po voľbách Dzurinda oznámil, že na kongrese strany v máji 2012 sa už nebude uchádzať o miesto v predsedníctve, ale ostane poslancom a radovým členom SDKÚ. Za predsedníčku podporil Žitňanskú, no napokon ho vo funkcii nahradil jej súčasný šéf, poslanec a župan Bratislavského kraja Pavol Frešo. Strana však v preferenciách naďalej zotrváva na prahu účasti v parlamente, v niekoľkých vlnách jej rady opustili ďalší a ďalší členovia a po včerajšom odchode Dzurindu s Miklošom jej reálne hrozí zánik.
Ivan Mikloš miešal karty
Politický osud dvojnásobného premiéra Mikuláša Dzurindu a dvojnásobného ministra financií Ivana Mikloša je pevne spojený od roku 2001. Vtedy Mikloš vstúpil do Dzurindovej únie. Ešte predtým, ako sa stal Dzurindovým najbližším spolupracovníkom a priateľom, bol vo vláde Jána Čarnogurského v rokoch 1991 až 1992 najmladším ministrom. Viedol rezort zastrešujúci privatizáciu.
Aj Mikloš dokázal byť tvárou slovenskej politiky vyše dvadsať rokov. Politicky sa v začiatku svojej politickej kariéry angažoval v Občianskej demokratickej únii, v rokoch 1993 až 2000 pôsobil v Demokratickej strane, ktorej bol predsedom, nakoniec sa v roku 2001 stal členom SDKÚ a neskôr podpredsedom strany.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Ako profilový politik „miešal karty“ na najvyššej úrovni, bol spolutvorcom koncepcie malej aj veľkej privatizácie a reformátorom v Dzurindových vládach. Mikloš zaviedol na Slovensku rovnú daň a európski politici ich tandem s Dzurindom považovali za ťahúňov ekonomických reforiem, ktoré umožnili vstup Slovenska do Európskej únie v roku 2004. Dvojicu okrem spoločného fungovania vo vládnych funkciách doteraz spája takmer rovnaká adresa v lukratívnej štvrti bratislavského Starého Mesta. No najmä škandály, ktoré otriasali ich pravicovou stranou.
Mená ľudí blízkych Miklošovi figurujú popri iných politikoch aj v megakauze Gorila, ktorá naznačuje silné korupčné správanie v slovenskej politike počas druhej Dzurindovej vlády. V údajnom spise Gorila sa hovorí o vplyve finančných skupín na vrcholových predstaviteľov štátu či miliónových províziách pre SDKÚ, ale aj KDH.
V kauze Gorila už vyšetrovateľ začal viaceré trestné stíhania v súvislosti s privatizáciou, či už bratislavského letiska, či Slovenských elektrární. Pochybné sú aj ďalšie privatizačné procesy, či už pri predaji energetických rozvodných závodov, či Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy.
Miklošovo meno je spájané aj kolapsom daňovej správy či s bývalou šéfkou FNM Annou Bubeníkovou, ktorú nominoval po odvolaní z funkcie šéfky fondu do Rady expertov, ktorá mala pomáhať gréckej vláde pri privatizácii. V kauze daňového riaditeľstva bol zase obvinený jeho šéf, nominant Mikloša, ktorý bol zároveň aj jeho priateľom.
Pochybnosti boli aj okolo dvoch prepojených tehlových bytov na „dobrej“ staromestskej adrese Kozia 28, ktoré Mikloš v 90. rokoch získal od miestnej samosprávy za nízku zostatkovú cenu.
(vv)
Ivan Štefanec: Nečakal som to
O odchode Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša z SDKÚ sme sa rozprávali s podpredsedom strany Ivanom Štefancom.
Ako vnímate odchod obdivoch politikov?
Nečakal som to, je to veľmi čerstvá informácia. Som prekvapený a môžem to len rešpektovať. Každý odchod je oslabením a pre nás to znamená, že musíme zmobilizovať sily a ísť ďalej.
Zatrasie stoličkou predsedu Pavla Freša odchod spomínaných politikov?
Neviem to vyhodnotiť. Určite budeme na túto tému hovoriť na prezídiu strany. Diskusia je vždy u nás vecná a otvorená.
Bude SDKÚ hľadať nového lídra, napríklad Ivetu Radičovú?
Rozumiem, že priestor na špekulácie je väčší najmä po rozhodnutí pánov Dzurindu a Mikloša. Nemyslím si, že je zmysluplné špekulovať, ale skôr pracovať a pokračovať v trende, ktorý bol pre SDKÚ vždy typický. Teda pokúsiť sa o spoluprácu stredopravých strán. V tom je budúcnosť stredopravej scény, nie v v štiepení, ale v spolupráci na programovom základe.
Neobávate sa, že strana skončí v ďalších voľbách mimo parlamentu?
Celý vývoj bude závisieť od toho, ako sa členovia SDKÚ postavia k súčasnej situácii. Chceme zabojovať ešte viac o priazeň ľudí. Aj výsledok v eurovoľbách bol celkom povzbudzujúci. Bol signálom, že dôvera ľudí v stredopravú politiku je reálna a má zmysel o túto dôveru sa ďalej uchádzať.
(su)