Zo slovenskej politiky odchádzate po 24 rokoch. Za toto obdobie prešla mnohými turbulenciami a premenami. Aké výzvy čakajú politikov v nasledujúcom desaťročí?
Vybudovali sme si svoju samostatnú štátnosť, integrovali sme sa do euroatlantických štruktúr a pevne sme si ukotvili dôveryhodné postavenie v medzinárodnom spoločenstve. V súčasnosti občania Slovenska očakávajú, že sa zodpovední štátni predstavitelia a politici pustia do riešenia najmä ich sociálneho postavenia a podpory domácej ekonomiky, ktorá povedie k zvyšovaniu životnej úrovne občanov. Bude treba obnoviť aj dôveru ľudí v súdnictvo a právo v tomto štáte. V zahraničnopolitickej oblasti by Slovensko malo pokračovať v intenzívnej a aktívnej činnosti v medzinárodných inštitúciách ako EÚ, NATO, OSN a ďalších.
V minulosti ste sa vyjadrili v tom zmysle, že kým privatizácia neskončí, nebude pokoj. Potvrdzuje sa táto vaša téza alebo by ste ju dnes formulovali inak?
Toto moje vyjadrenie súviselo s kontextom doby, v ktorej som ho povedal. Všetci vieme, že privatizácia štátneho majetku bola nevyhnutným procesom smerujúcim k transformácii štátu na trhovú ekonomiku. Dnes je situácia už iná. Prioritou je udržanie zamestnanosti, zvyšovanie počtu pracovných miest, skvalitňovanie podnikateľského prostredia a hľadanie možností na zlepšenie konkurencieschopnosti našich štátnych aj súkromných podnikov.
Ktoré rozhodnutie by ste vo svojej politickej kariére vrátili späť a rozhodli sa inak?
Každé svoje rozhodnutie, ktoré som urobil, som spravil s vedomím, že je to najlepšie v danej chvíli. A preto by som ich nemenil. A týka sa to obdobia, keď som v politike začínal ako federálny generálny prokurátor, ale aj počas môjho pôsobenia vo vedení parlamentu a neskôr aj prezidenta republiky.
V čom považujete kritiku o nevymenovaní Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora za nezaslúženú, ako ste sa nedávno vyjadrili?
V prípade nevymenovania pána Čentéša som postupoval v zmysle ústavy, ktorú na rozdiel od mnohých treťosektorových analytikov, politológov a novinárov dôkladne poznám. Pána Čentéša zvolil parlament v manipulovanej voľbe a celý proces jeho voľby bol natoľko spochybnený, že som nemohol zobrať zodpovednosť za jeho vymenovanie. A po tomto zistení a potvrdení, že voľba kandidáta na generálneho prokurátora je zmanipulovaná, som sa jednoznačne vyjadril, že z takejto voľby nikdy nevymenujem potvrdeného kandidáta, nech by to bol pán Čentéš, alebo pán Trnka. Som presvedčený, že aj keby sa pán Čentéš obrátil na európsky súd, tak nepochodí. To, čo sa spustilo voči mojej osobe po odmietnutí kandidáta Čentéša, už nemalo nič spoločné so serióznou konštruktívnou kritikou. Naopak, boli to tvrdé a cielené osobné útoky voči mne a mojej rodine najmä zo strany SaS a jej predsedu Richarda Sulíka.
Za desať rokov v úrade prezidenta ste zažili troch premiérov Mikuláša Dzurindu, Ivetu Radičová a Roberta Fica. Ako by ste pomenovali ich vklad do slovenskej politiky?
Môžem konštatovať, že so všetkými premiérmi som dokázal účinne spolupracovať a hľadať vhodné riešenia v záujme spoločnosti a štátu. Ideologicky som naľavo od stredu a svojou sociálnou a národnou orientáciou som hodnotovo bližšie premiérovi Ficovi. Na premiérovi Dzurindovi si cením, že začal proces reforiem, ktoré sme museli podstúpiť, aby sme sa stali členmi EÚ a NATO. Nedostatkom jeho vlády však bolo, že nedokázala vyhodnotiť dosahy týchto tvrdých opatrení na občanov. Robertovi Ficovi sa podarilo naplniť prísne kritériá na vstup SR do Schengenu a neskôr aj do eurozóny, obnoviť dôveru medzi sociálnymi partnermi z tripartity a napokon aj zvládnuť náročné obdobie hospodárskej krízy. Najťažšie to mala premiérka Iveta Radičová, ktorá už od začiatku vládla s vedomím veľkej nesúrodosti koalície, čo napokon aj vyústilo do „samopovalenia“ vlády. Obdobie, keď som po zmene ústavy musel riadiť a kontrolovať činnosť dočasnej vlády, považujem aj osobne za jedno z mojich najťažších, pretože sme museli riešiť vážny štrajk lekárov aj výpadok výberu daní zapríčinený nefunkčným daňovým systémom. Okrem toho hrozil aj štrajk učiteľov a študentov, ale napätú situáciu sa mi podarilo viacerými stretnutiami v Prezidentskom paláci upokojiť.
Ktorých slovenských politikov z éry po novembri 1989 ste si vážili?
Alexandra Dubčeka. Pre jeho ľudskosť, ktorú prezentoval aj v politickom živote.
Chystáte na záver svojho pôsobenia v úrade amnestiu?
Nie. Amnestiu som dal už dvakrát. Pri svojom nástupe v roku 2004 a pri príležitosti 20. výročia vzniku SR. Myslím si, že to stačí.
Mienite vydať politické pamäti a povedať aj to, čo doteraz nebolo verejne známe?
Uvažujem nad tým, no zatiaľ nie.