A keď mešká, čo je toho príčinou? Veď od jej včasného zásahu závisia životy ľudí a záchranári musia podľa zákona vyraziť do dvoch minút od oznámenia z operačného strediska. Pri hľadaní odpovede na tieto otázky narazila Pravda na niekoľko problémov.
Prvým a veľmi dôležitým je nedostatočná orientácia záchranárskych tímov v teréne. Spôsobuje ju zlé označenie ulíc, úzke jednosmerné ulice, neoznačené domy, chýbajúce popisné čísla, moderné čipové uzamykanie bytoviek, nefunkčné výťahy. Problémy nastanú aj pri občasnom zlyhávaní navigácie.
Naposledy sa tak podľa medializovaných informácií stalo v apríli. Záchranári odbočili na inú ulicu práve v čase, keď sa ponáhľali k Bratislavčanke Zuzane. Náhle jej prišlo zle, manžel volal záchranku a keď dlhšie neprichádzala, zisťoval, čo sa stalo. Sanitka nakoniec dorazila na miesto, ale mladú ženu sa už nepodarilo oživiť.
„Záchranári sa nevedia vyznať, ak sú ulice zle značené, často sa stane, že ulica pokračuje aj za križovatkou. Ľuďom vždy hovoríme, aby popísali presnejšie miesto a ak je to možné, aby niektorý člen rodiny vyšiel na ulicu a dal znamenie,“ uvádza hovorca operačného strediska záchrannej zdravotnej služby Jozef Minár. Veľkým problémom sú podľa neho aj jednosmerné úzke ulice, v ktorých sanitka nemá kde zaparkovať.
A ako sa s týmto problémom snažia vyrovnať? „Nemôžeme sa spoliehať len na navigácie, pracujeme aj s papierovými mapami. No niektoré obce mapy vôbec nemajú, preto si ich zháňame aj od vodárov. Takže máme aj nakreslené, odkiaľ ide vodovodné potrubie, a postupne si do mapy doplňujeme čísla domov,“ hovorí dlhoročný záchranár a prezident Slovenského Červeného kríža Viliam Dobiáš. Zároveň navrhuje, aby starostovia dali spraviť mapu obce, podľa ktorej by sa záchranári orientovali, čo by im veľmi pomohlo. Rovnako ako kvalitnejšie značenie ulíc aj čísla domov.
Riaditeľ Záchrannej zdravotnej služby ZaMED v Komárne Matej Polák tvrdí, že do zamestnania prijímajú skúsených šoférov aj záchranárov, ktorí sa v regióne vyznajú. Napriek tomu sú oblasti, ktoré nepoznajú, a v navigácii nie sú zmapované dopodrobna. Okrem navigácie používajú aj vlastné mapy, ktoré si sami dokresľujú a aktualizujú. „Máme s tým problém, veľakrát som už vyzýval listom starostov jednotlivých obcí, aby nám poslali mapy s orientačnými číslami, ale iba 20 percent z nich nám tieto mapy poskytlo,“ uvádza Polák.
Niektoré obce sa už dávnejšie rozhodli, že si v názvoch ulíc a číslovaní domov urobia poriadok. Napríklad v Jakubovanoch v okrese Sabinov prijalo obecné zastupiteľstvo nariadenie o prečíslovaní stavieb a označení ulíc koncom minulého roka. „Nebol to celkom môj nápad, ale tá neprehľadnosť robila problémy. S nájdením konkrétneho domu mali problém aj kuriéri dodávateľských služieb,“ hovorí starosta obce Anton Janičina. Domy teraz číslujú od jednotky a vyčleňujú sa aj orientačné čísla pre potenciálne nové domy, aby sa nestávalo tak ako doteraz, že v susedstve domu s číslom napríklad 101/A stojí dom s číslom 300.
Vlastnú elektronickú alebo papierovú mapu s novými názvami ulíc a číslovaním, ktorú by mohli poskytnúť záchranárom, zatiaľ nemajú. Ale podľa starostu „časom aj k tomu príde“ a zrejme do toho investujú.
O robení poriadku v označovaní ulíc a domov uvažujú aj ďalšie obce, niektoré tento rok brzdilo aj štvoro volieb, keďže v období pred voľbami sa takéto zmeny nerobia.
Druhým problémom, prečo sanitky meškajú, je zlyhávanie ľudského faktora. Minulý týždeň si operátorka zamenila číslo domu za číslo poschodia. Keď zúfalá priateľka kolabujúceho muža márne čakala na záchranku, zistilo sa, že tá už niekoľko minút stála pred iným vchodom. „Došlo k zámene čísla domu za číslo poschodia, čo operátorka záchrannej zdravotnej služby pri prijatí tiesňového volania uviedla do záznamu omylom,“ priznal vedúci riadiaceho a monitorovacieho strediska záchrannej zdravotnej služby Ján Čižmárik. Muža sa už oživiť nepodarilo.
Pritom dodáva, že operátorka posiela posádku okamžite, ako dostane adresu, a ešte aj počas jazdy komunikuje s posádkou sanitky a upresňuje miesto, prípadne zisťuje na internete orientačné body. Šoféri sanitiek sú skúsení, mnohí prešli školou šmyku, pochádzajú z oblasti, v ktorej aj jazdia, takže sa vyznajú v regióne. Niektoré nové sídliská a satelitné mestečká im však aj napriek tomu robia problémy.
Dôjsť čo najrýchlejšie za pacientom – toto nariaďuje legislatíva záchranárom. Podľa zákona o záchrannej zdravotnej službe musí posádka vyraziť najneskôr do dvoch minút od toho, ako dostane pokyn z operačného strediska. Do koľkých minút musí sanitka k pacientovi prísť, už zákon nikde na svete nestanovuje. Podľa štatistík je na Slovensku priemerný dojazd sanitky 14 minút. Minár z operačného strediska záchranky uvádza, že tento priemerný údaj je veľmi premenlivý. Niekedy sanitka príde do piatich minút, inokedy do polhodiny. „Pokiaľ tomu nebránia poveternostné podmienky, poľadovica, podmienky v cestnej doprave, tak sa vždy snažia dostať k pacientovi čo najrýchlejšie,“ dodáva.
Dobiáš: Chýbajú mapy
Záchranár, anestéziológ a prezident Slovenského Červeného kríža Viliam Dobiáš tvrdí, že je veľa prekážok, ktoré záchranárom sťažujú prácu, aby sa čo najrýchlejšie dostali na adresu určenia. Najčastejšie je to zlé označovanie ulíc či domov, chýbajú mapy obcí a na navigáciu sa nedá vždy spoľahnúť.
Čo robí záchranárom najväčšie problémy pri hľadaní adries?
Je mnoho faktorov, ktoré komplikujú záchranárom dojazd. Nové ulice či časti nie sú na mapách a ani v navigáciách. V okolí Bratislavy je veľká výstavba nových domov a trvá to aj rok, kým sa ulica dostane do mapy. V menších obciach napríklad nie sú názvy ulíc, len súpisné čísla. Stane sa, že sa číslo domu 380 objaví vedľa jednotky alebo dvojky. Nejde to za sebou, tam sa potom adresa ťažko hľadá.
V bytovkách na sídliskách je to tak, že pod jedným číslom sa nachádzajú aj dve bytovky. Často nie je vidieť názov ulice alebo popisné číslo, lebo je zakryté stromami, kríkmi. Taktiež pri zateplení domu už ceduľku s číslom zabudnú dať. Takýchto drobností je veľmi veľa.
Ako zisťujete nové ulice a adresy?
Niektorí starostovia nám oznamujú, že majú novú ulicu, je to tam a tam a my si ju sami dokreslíme do papierovej mapy. Taktiež to robíme sami, keď ideme do oblasti, ktorá je nová a ktorú nepoznáme. No niektoré obce mapy vôbec nemajú. Napríklad máme mapu aj od vodárov, takže máme nakreslené, odkiaľ ide vodovodné potrubie. Predpokladáme, že ide popred domy a postupne si tam doplňujeme čísla.
Každá sanitka má predsa aj navigáciu.
Na GPS-ky nie je toľko peňazí, aby sa kupovali tie najdrahšie, najlepšie a každý mesiac ich aktualizovali. Slovensko nemá ešte poriadnu elektronickú mapu. V niektorých obciach sú cez navigácie iba dve či tri ulice. Aktualizujeme si preto papierové mapy sami. Tiež nie sú úplne spoľahlivé, môžu zlyhať.
Čo by vám pomohlo?
Mať presné adresy, označený dom. V menších obciach je potrebné žiadať od starostu v záujme záchrany života, aby bolo aspoň orientačné číslovanie, ktoré pôjde po rade, ale nie „napreskačku“. Keby starostovia investovali nejaké eurá a dali si urobiť mapu obce, veľmi by nám to pomohlo. Ľudia by sa toho mali dožadovať. Nám je tiež nepríjemné, ak niekde prídeme neskôr.
Môže sanitku operátor sledovať na monitore a napríklad pomáhať pri navigácii?
Áno, má digitálne mapy, podľa farby našej značky vedia, kde sa nachádzame, či ideme k pacientovi, alebo do nemocnice. Stáva sa, že spolupracujeme s operátorom, ktorý ešte dohľadáva na internete, prípadne nás spojí s volajúcim, aby nás navigoval.
Ako sa rieši situácia, ak sú všetky sanitky v teréne?
Zastupiteľnosť sanitiek je, predlžuje sa iba čas dojazdu. Posádky sú od seba v 15– až 20-kilometrových odstupoch. Niekedy aj bližšie. Stáva sa, že sanitka z Piešťan zasahuje v Hlohovci a o pár minút nato je to opačne. Už sa aj mne stalo, že sme zasahovali ako Bratislavská posádka v Pezinku ako najbližší voľní, a len čo sme nahlásili, že sme voľní, už sme dostali adresu v Bratislave. A to sa pod 20 minút nedá spraviť, aj keď sa ponáhľame. (ben)