Júnové výsledky Eurostatu však hovoria iné. Slovensko je spomedzi 31 hodnotených európskych štátov v poradí šiestym, kde fenomén chudoby obyvateľov ohrozuje najmenej. Väčšina oveľa bohatších krajín skončila horšie. Slovenskí dôchodcovia podľa tejto štatistiky vôbec nepatria medzi najrizikovejšie skupiny.
Je situácia u nás skutočne taká ružová? Úplne odlišný pohľad na chudobu na Slovensku totiž ponúka Inštitút pre výskum sociálno-ekonomických rizík a alternatív. „Chudoba, najmä starých, ale aj ťažko zdravotne postihnutých občanov, zapúšťa na Slovensku čoraz hlbšie korene,“ tvrdí jeho šéf Martin Halás.
Kým Eurostat považuje za chudobou ohrozených len asi 6,6 percenta slovenských penzistov, podľa analýzy inštitútu je ich vyše 30 percent, žien dôchodkýň dokonca 37 percent. Ľudí s postihnutím bojuje podľa nej s chudobou až okolo 200-tisíc, čo je 83 percent z celkového počtu.
„Štatisticky výborné“ postavenie našej krajiny v európskom priestore, ktoré sa potvrdzuje každý rok, preto Halás spochybňuje a považuje ho za dôsledok neobjektívnej metodiky. Komu hrozí reálne väčšia chudoba? Občanovi Luxemburska, v ktorom v roku 2012 podľa štúdie Oxford University a Credit Suisse mal každý obyvateľ majetok v priemernej hodnote 215-tisíc eur a priemerná mzda tam bola 4 274 eur a minimálna mzda 1 874 eur?
Alebo občanovi Slovenska, ktoré je s priemerným majetkom 19-tisíc eur na jednotlivca na samom chvoste eurozóny, s priemernou mzdou v rovnakom roku 793 a minimálnou 338 eur? Eurostat odpovedá: Áno. Kým v Luxembursku je ohrozený každý šiesty až siedmy obyvateľ, na Slovensku len každý siedmy až ôsmy.
Lenže čo je to vlastne chudoba? Odborníci upozorňujú na zásadný rozdiel v pojmoch. „Poznáme chudobu absolútnu, ktorá znamená nemať vôbec čo jesť. A potom relatívnu, ktorá je o porovnávaní sa s nejakým priemerom,“ vysvetľuje prognostik SAV Vladimír Baláž. Ako porovná, chudobný nezamestnaný Afroameričan by bol v Nigérii kráľom. Podobne ako „biedny“ Luxemburčan na Slovensku.
Pre štatistiku Eurostatu je kľúčovým parametrom „hranica chudoby“, čo je rizikový mesačný príjem občana konkrétnej krajiny. Každý štát má túto hranicu inú, v závislosti od úhrnných príjmov a kúpnej sily jeho obyvateľov.
„Logicky preto najbohatšie krajiny majú hranicu chudoby posunutú najvyššie. Takže ak Luxemburčanovi hrozí chudoba pri mesačnom príjme 1 639 eur, Slovákovi s príjmom nad 337 eur už nehrozí,“ približuje sociologička Monika Čambáliková.
Upozorňuje však, že v hodnotených krajinách sú aj veľmi rozdielne životné náklady. V každej je iný štandard kvality života, sama si vytvára vlastné súdržné spoločenstvo, kde sa ľudia porovnávajú navzájom, nie s občanmi iných krajín. Preto aj kritériá, kto je chudobný a kto nie, sú všade iné. „Niekto sa ním cíti preto, že si za rok môže dopriať iba jednu luxusnú dovolenku. Iný zase preto, že finančne sotva utiahne garsónku,“ uvažuje.
Čím je úroveň hranice chudoby nižšia, tým vyšší podiel populácie ju môže príjmovo ľahšie preskočiť a dostať sa tak mimo zóny ohrozenia. Nie je to však vždy pravidlo, napríklad Rumunsko či Bulharsko s takmer najnižšími hranicami patria zároveň medzi štáty s najvyšším rizikom chudoby. A Nórsko, hoci so suverénne najvyššou hranicou 2 144 eur, skončilo v prieskume na tretej najbezpečnejšej priečke. No, zase paradoxne, za druhým Českom, kde je hranica chudoby len na úrovni 385 eur. Česko sa v tomto rebríčku pravidelne objavuje na prvom či druhom mieste, čo u nich takisto vedie k debatám o objektívnosti štatistiky.
„Premeniť sociálnu realitu v celej jej šírke do reči čísiel je prosto zložité. Ak štatistika nemá o probléme poskytnúť len zmätočný, ba až smiešny obraz, treba ju aj vhodne interpretovať,“ mieni Čambáliková.
Halás považuje za sporný údaj Eurostatu, že z pásma chudoby sa za rok vymanilo 60-tisíc slovenských dôchodcov. „Úbytok určite nespôsobili ich zvýšené príjmy či znížené náklady na bývanie, potraviny či lieky. Spôsobil ho najmä fakt, že slovenská hranica chudoby sa vlani oproti roku 2012 znížila o deväť eur, z 346 na 337 eur. Administratívnym zásahom sa tak zrazu tisíce seniorov príjmovo ocitli nad ňou,“ argumentuje. Podľa Halása, ak by sa hranica o rovnakú sumu zmenila smerom nahor, teda na 355 eur, v sieti chudoby by sa ocitlo takmer 39 percent seniorov.
Marián Jánošík, hovorca Štatistického úradu SR, ktorý Eurostatu poskytuje údaje za Slovensko, akýkoľvek „administratívny zásah“ vylučuje. „Hranica chudoby bola stanovená objektívne, v súlade s medzinárodnou metodikou. Jej výška súvisí nielen s príjmami, ale aj s počtom pracujúcich, preto môže kolísať nahor aj nadol. Podobne tentoraz klesla v Česku, Taliansku aj Maďarsku,“ uvádza.
Podľa Jánošíka sú nekorektné aj Halásove tvrdenia o percentách chudobou ohrozených dôchodcov. „Vypovedajú o tom, koľko jednotlivcov má príjem pod hranicou chudoby. Pri našich výpočtoch sú však rozhodujúce príjmy domácností, pričom väčšina penzistov žije v domácnosti spoločne s pracujúcim človekom, ich príjmy sa teda rozpočítavajú,“ zdôvodňuje. Štatistika má podľa neho vystihnúť reálny stav človeka a chudoba reálne hrozí len dôchodcom žijúcim osamelo. Porovnáva, že väčšmi ohrozenými skupinami sú na Slovensku nezamestnaní (43,8 %), neúplné domácnosti s deťmi (30,1 %) či viacdetné rodiny s troma a viac nezaopatrenými deťmi (29,9 %).
„Na Slovensku je zavedený individuálny dôchodkový poistný systém, preto by mal mať každý senior či ťažko zdravotne postihnutý príjem nad hranicou chudoby sám, nie s podporou rodiny,“ oponuje Halás. Pripomína, že súčasný priemerný dôchodok 390,51 eura, ktorý sa hranici veľmi blíži, vlani poberala viac ako polovica penzistov. Na úpadok tejto skupiny obyvateľov má podľa neho vplyv aj zmena valorizácie dôchodkov, ktorá čoraz viac zohľadňuje momentálne nízku infláciu, na úkor rýchlejšie rastúcich miezd. „Penzia má byť pritom práve náhradou za niekdajšiu mzdu,“ argumentuje. A čo sa týka korektnosti zníženia hranice chudoby, Halás zase pripomína, že Štatistický úrad zisťuje príjmy obyvateľstva náhodným výberom a zistil ich iba v 6 000 domácnostiach, hoci na Slovensku funguje do dvoch miliónov domácností.
Podľa Baláža sa aj v tejto polemike odráža kúzlo štatistiky, keďže životný príbeh každého človeka je unikátny a čísla ho nikdy úplne nevystihnú. „Rozhodne však rodiny s deťmi považujem za ohrozenejší druh ako dôchodcov. Tí majú zabezpečený, hoci malý, ale pravidelný mesačný príjem. No ak zostane bez roboty živiteľ rodiny, kde sú malé deti, kde treba splácať vysokú hypotéku, je to horšie,“ uzatvára prognostik.