Deviaty raz na Kališti: Stretnutia, ktoré nie sú zbytočné

18.08.2014 11:00
kalište, výročie, snp, dôchodci
V Kališti sa uplynulú sobotu konalo už 9.¤stretnutie generácií venované 70. výročiu SNP. Autor: ,

"Tuná bol gánok a tadeto viedli drevené schody," vysvetľuje do podrobností starší pán synovi, ktorému už tiež pribúdajú na sluchách šediny. Zostali tu iba základy domca a vedľa nich tabuľa. Tu žili Alexander a Júlia Bučkovci, 18. marca 1945 ich zavraždili nemeckí nacisti.

„Prepáčte, vy ste ich syn?“ ukážeme na tabuľu. Prikývne. „Boli ste vtedy tu? Pamätáte sa na to?“ „Samozrejme, mal som už devätnásť rokov…“ Alfonz Bučko začne rozprávať o osudnej noci, keď v kuse zavýjali psy. Po tom, čo partizáni Kalište opustili, mali s otcom zlé tušenie. Preto sa nadránom poriadne obliekli, zbalili batohy a zamierili do lesa. Lenže čoskoro zistili, že Nemci obkľúčili dedinu z dvoch strán. Vydali sa teda opačným smerom, v tej tme sa navzájom stratili. Alfonz netušil, že už otca nikdy neuvidí. Zrazu začul vedľa seba: „Hende hoch!“ A už ho ktosi zrazil pažbou na zem…

Kalište je jedna zo 102 obcí, ktoré Nemci na sklonku druhej svetovej vojny vyplienili, ale ako jediná ostala neobnovená. Uplynulú sobotu sa tu konalo už 9. stretnutie generácií, mimo oficiálnych ústredných osláv jedna z najmasovejších spontánnych akcií venovaných 70. výročiu SNP. Ako sme sa dozvedeli od organizátorov zo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, po nástupe nového župana v Banskej Bystrici nebolo s kým rokovať o ďalšej spolupráci, a tak záštitu nad podujatím prevzal predseda vlády.

Robert Fico v príhovore neobišiel ani súčasné napätie v Európe. „Myslím si,“ vyhlásil, „že kríza na Ukrajine sa dá riešiť aj inak ako nezmyselnými sankciami, ktoré nás poškodzujú.“ Pripomenul, že i samotná EÚ priznáva, že tieto obojstranné opatrenia výrazne poškodia ekonomiku celého regiónu. „Komu to vyhovuje, načo to bolo dobré?“ zdôraznil premiér.

Po tom, čo pri pomníku obloženom vencami odzneli prejavy, takmer tritisíc prítomných prešlo k provizórnemu amfiteátru na susednej lúke, kde pokračoval kultúrny program. Na území pôvodnej obce ostali iba hlúčiky ľudí. Zastali na označenom mieste, kde kedysi stál dom, v ktorom žili ich dedovia a otcovia. Pôvodne sa hovorilo o stretnutiach troch generácií, teraz ich už býva zo päť. So svojimi príbuznými sem ako každý rok zavítala aj pani Zuzana. Zaspomínala si na rodičov – Tišliarovcov. Bývali vo dvojdome, u susedov Palúchovcov sídlil v zime 1944/1945 štáb partizánskeho oddielu Stalin. Tišliarovci mali šťastie, otec sa včas schoval v lesoch, mama s troma synčekmi noc hrôzy prežila. Po vojne bývali u známych v Balážoch, potom si s podporou štátu postavili na banskobystrickej Fončorde dom, tak ako ďalších zo tridsať rodín z Kališťa. Tam sa narodila aj Zuzana.

V muzeálnej expozícii v jednom z dvoch zachovaných domčekov sme zastihli štyridsiatnika Ivana Majera, ako manželke ukazuje na vystavenú fotografiu: „Toto je náš starý otec.“ Potom nám vysvetľuje: „Starý otec – Emil Mistrík mal iba 33 rokov, keď ho aj s matkou Sabínou, ktorá mala krčmu a obchod, Nemci zaživa upálili v našom dome číslo 7.“ Neveste Margite sa podarilo ujsť. Bola tehotná, po vojne sa jej narodila Anička, Ivanova mama. Usadili sa v Slovenskej Ľupči, kde Ivan dodnes býva. Jeho mama ešte žije, tentoraz sa však do Kališťa nevybrala, no poslala tam syna s rodinou. „Dobre, že sa organizujú takéto podujatia,“ hovorí Ivan, „že sa vzdá úcta obetiam, zaspomína sa, nestrácajú sa rodné korene.“

Alfonz Bučko pokračuje o tom, ako sa 19. marca 1945 začalo brieždiť. Nemci sústredili pri kaplnke ženy, deti a zvyšných mužov. Bolo vidno, že mali informátorov, lebo sa rozbehli do susednej hory, kde partizáni zanechali poľnú nemocnicu s chorými a ťažko zranenými. Všetkých nacisti na mieste povraždili. Potom podpálili domy v obci. Starých a nevládnych v nich nechali zhorieť. Popoludní zvyšných mužov aj s dobytkom cez vysoký sneh doviedli do Moštnice, kde Kališťanov rozdelili do dvoch skupín. Jednu ihneď postrieľali. Alfonz mal šťastie, bol v tej druhej. Odvliekli ich do zajateckého tábora v Nemecku.

„Keď som sa po vojne vrátil, bol som presvedčený, že otcovi sa podarilo ujsť, ale,“ zhlboka sa nadýchol, „jeho telo našli polozhorené a prevŕtané guľkami. Ostáva mi iba dúfať, že ho zastrelili predtým, než telo hodili do horiaceho domu.“ „A mamička?“ pýtame sa so zlou potuchou. „Keď nás Nemci odvádzali, bol to ukrutný pohľad. Skoro celá dedina v plameňoch. Ženy zúfalo kričali, deti plakali. Ale okolo od nášho domu bolo akosi ticho. Netušil som…“ Starec zmĺkol. Aj takmer po sedemdesiatich rokoch sa mu tlačili slzy do očí.

Na schodoch na prahu dvier Nemci rozstrieľali Júlie Bučkovej celý driek. V obrovských mukách zomierala sedem dní… Alfonz sa však po vojne predsa len mal s kým zvítať, mladšiemu, dvanásťročnému bratovi Ivanovi sa podarilo utiecť do lesa. Pokým nám toto všetko rozprával, okolo nás sa postupne vytvorila asi päťdesiatčlenná skupina najmä mladých ľudí, ktorí ticho počúvali. Takéto stretnutia vôbec nie sú zbytočné…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#partizáni #druhá svetová vojna #stretnutie #Kalište
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku