Väčšina sa do školy teší, v strese sú skôr ich rodičia. Učitelia prváčikov radia: Učiť deti čítať, písať či počítať je v prvom rade ich prácou, rodičia sa nemusia snažiť ich nahradiť doma.
„Je to zmena. Začínajú sa povinnosti, pravidelná dochádzka. Nie ako v škôlke, keď to bolo o tom, že niečo mohol, ale nemusel,“ hovorí 29-ročná Jana z Nitry, ktorá sa v utorok vychystá prvý raz so svojím synom Petrom do školy. „Keď príde zo školy, bude sa treba venovať úlohám. A bude to aj finančne náročnejšie,“ vymenúva veci, na ktoré v týchto dňoch často myslí. Trochu sa bojí, či sa v škole nebude šikanovať, s kým bude Peter sedieť v lavici, či bude v triede s kamarátom a kamarátkou zo škôlky. Zatiaľ tiež ešte nevie, na aké všelijaké výdavky sa má nachystať, ako si zorganizuje čas po práci na pomoc pri domácich úlohách. Na to, že staršie z dvoch detí bude školákom, už pripravili aj detskú izbu, okrem novej tašky pribudla aj nová stolička k písaciemu stolu.
Peter sa tým až tak nezaoberá, na školu sa teší. Oči mu žiaria, keď vraví, že už bude školákom. Chválili ho aj učiteľky v škôlke, pozná už písmenká, zvládne si zaviazať šnúrky na topánkach, chodil aj k logopedičke.
Prvácke učiteľky takéto situácie poznajú. „Väčšinou sa deti tešia a rodičia majú strach,“ hovorí Nikoleta Sabová zo Základnej školy na Podzáhradnej ulici v Bratislave. Dobrý učiteľ podľa nej od prvého dňa podchytí rodičov, vysvetlí im, aké sú zásady fungovania v škole, aj to, čo s deťmi robiť a čo nie. „Aby rodičia nepreberali na seba prácu učiteľa. Rodičia sa neraz snažia nahrádzať prácu učiteľa doma a deťom často nakladajú ešte viac,“ poznamenala učiteľka. Aj ona sama sa stretáva s tým, že rodičia, ktorí prvý raz idú s najstarším dieťaťom do školy, hovoria, že nevedia, čo robiť. „Ja nato vravím, že učiť je práca učiteľa. Treba ich nechať učiť a počúvať ich rady,“ dodala.
Podľa pedagogičky Zuzany Hirschnerovej dôležité je tiež to, aby sa stres nepreniesol na dieťa a aby sa do školy tešilo. „Keď šla dcéra do druhej triedy, pred dverami triedy sme stretli jej spolužiačku, ktorá plakala. Učiteľka sa spýtala, prečo plače a zistila, že dievčatko si nie je isté, či má na ten prvý deň v škole všetky veci tak, ako boli na zoznamoch. Učiteľka sa k nej naklonila a povedala: Katka moja, usmej sa na mňa. Katka sa usmiala a učiteľka jej povedala: Katka, tak teraz máš všetko, čo potrebuješ. Toto je podľa mňa najdôležitejšie posolstvo o tom, čo majú mať deti pri vstupe do školy, špeciálne na prvom stupni,“ poznamenala Hirschnerová, ktorá je spoluautorkou Hupsovho šlabikára Lipka.
Prvý deň v škole je podľa Hirschnerovej výnimočný pre dieťa aj rodiča. „Mali by si ho všetci patrične užiť. Rodičom preto odporúčam, aby si urobili čas, s deťmi šli do školy, školu si spolu prešli, poprechádzali sa po budove, aby sa pripravili na prostredie a ďalší deň. A mali by si urobiť program, ktorý je pre nich príjemný,“ dodala.
Najdôležitejšie v prvé dni podľa nej je, aby sa rodičia s deťmi sa rozprávali. „Rozprávať sa, rozprávať sa, rozprávať sa. Aby rodič mal prehľad, ako dieťa prežíva všetky situácie, ktoré v škole sú, ktorými prechádza na vyučovaní, či už s učiteľkou, alebo so spolužiakmi,“ vraví Hirschnerová. Dieťaťu v prvom ročníku môžu rodičia viac pomáhať rôznymi aktivitami, ktoré „nie sú o písaní do písaniek“. Dôležitá je podľa nej komunikácia. „O čomkoľvek a kedykoľvek. Dôležitá je citlivosť rodiča a vnímanie toho, na čo sa dieťa pýta, jeho potrieb. Či už sa chce rozprávať o prírode, o rozprávke, alebo o počítačovej hre, ktorá nás nezaujíma a nebaví. Keď naučíme dieťa dobre komunikovať, vnímať, nad čím rozmýšľa, tak mu veľmi pomôžeme,“ radí Hirschnerová.
A ako ísť na domáce úlohy a „nekonečné“ precvičovanie krasopisu v písankách? S mierou, radšej kratšie a častejšie. Jednoduchá psychologická poučka hovorí o tom, ako dlho dieťa dokáže udržať pozornosť. V zásade koľko má rokov, toľko minút. Sedemročné dieťa dokáže svoju pozornosť zamerať tak, aby bolo efektívne do desiatich minút. Keď robí dlhšie, nič sa nenaučí. „Takže možno viac ráz po sedem minút, ale nie naraz hodinu. Viem, že sa to ľahko rozpráva a rodičom ťažšie realizuje, keď sú po práci,“ povedala Hirschnerová. Takýto spôsob je však lepší a dieťa menej odrádza od úloh. „Je zlé, ak dieťa zostane znechutené, nebaví ho čítať ani písať a len sa toho chce zbaviť. Tým sa celý proces učenia sťaží,“ upozorňuje.
Odpor k písanému písmu a krasopisu môžu cítiť aj deti, ktoré sa už predtým naučili tlačené. Písané písmo je pre deti veľmi náročné, hlavne ak rodičia od nich požadujú, aby písali presne tak, ako je to vyžadované. Pritom najdôležitejšie je, aby dieťa písalo rado a treba ho viesť k tomu, že písaním si zaznamenáva informácie. „Jednoťažnosť písma, teda, že slovo píšem od začiatku do konca jedným ťahom a písmenká sú spojené, je pre deti v istej etape veľmi dôležitá. Teda spojenie písmeniek, ktoré vytvárajú jeden významový celok. V istej etape totiž niektoré deti majú problém s tým, kde sa začína a kde sa končí slovo. Písané písmo má také výhody, že stojí za to ponechať ho v ponuke v prvom ročníku,“ myslí si o výhodách písaného písma Hirschnerová.
Kým sa prváčikovia naučia písať a zorientujú sa v škole, viac práce majú ich učiteľky. „Keďže si ešte nedokážu nič poznačiť, treba vypisovať napríklad 20 slovníčkov. Zakaždým obehnúť triedu, či deti držia správne ceruzku. Vydýchnem si až po poslednej hodine,“ podotkla učiteľka Sabová.
„Najťažšie sú prvé týždne. Pre deti je to veľká zmena, keď prichádzajú do nového prostredia a veľkej školy. Keď stále opakujem jedno aj dvadsať ráz, v decembri už strácam hlas,“ uzavrela s úsmevom učiteľka Adriana Matušíková.