Na pietnej spomienke sa zúčastnili aj viacerí predstavitelia vlády, predseda parlamentu Pavol Paška i bývalý prezident Ivan Gašparovič.
„Holokaust v mene šialených ideálov je večnou hanbou tých, čo majú na tom podiel a aj mementom, aby sa to už nikdy nezopakovalo,“ povedal Fico. Zároveň vyjadril úprimné ospravedlnenie za všetkých, ktorí vtedy zlyhali. „Pripomínanie si obetí považujem za svoju úlohu a takisto za úlohu všetkých členov mojej vlády,“ dodal premiér.
Zúčastneným sa prihovoril aj generálny biskup evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku a predseda Ekumenickej rady cirkví v SR Miloš Klátik, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike Igor Rintel a modlitbu predniesol bratislavský rabín Baruch Myers.
Rezort zahraničných vecí považuje spomienku na obete holokaustu za dôležitý nástroj na potláčanie akýchkoľvek prejavov smerujúcich k jeho popieraniu. „Odkaz a pamiatka obetí predstavuje naliehavú výzvu aj v súčasnosti, keď vo viacerých častiach sveta dochádza k hrubému a závažnému porušovaniu ľudských práv z dôvodu diskriminácie na základe rasy, náboženstva či etnickej príslušnosti,“ informoval v stanovisku.
Ako rezort diplomacie doplnila Michaela Paulenová z ministerstva vnútra, napriek tomu, že od týchto tragických udalostí uplynulo už viac ako 70 rokov, a nedávno sme si pripomenuli 70. výročie Slovenského národného povstania (SNP), v spoločnosti sa objavujú snahy rôznych extrémistov a pseudohistorikov spochybňovať, zľahčovať či ospravedlňovať deportácie Židov z územia slovenského vojnového štátu a obhajovať jeho vedúcich predstaviteľov. Odkaz týchto tragických udalostí je podľa rezortu vnútra platný aj dnes, keďže holokaust sa nezačal plynovými komorami, ale slovami o príživníkoch, parazitoch, pijaviciach na tele národa, ktoré treba odstrániť.
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky schválili 31. októbra 2001 zákon, ktorým stanovili 9. september ako spomienku na obete holokaustu a výzvu k zápasu proti všetkým prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek forme útlaku a diskriminácie. Transport prvých tisíc židovských žien vypravili 25. marca 1942 z Popradu, posledný transport vyviezol celé rodiny 20. októbra v tom istom roku.
Slovenská vláda za deportáciu každého Žida zaplatila 500 ríšskych mariek, ako to požadovalo Nemecko. Päťdesiatsedem transportov smerovalo do oblasti Lublinu a do Osvienčimu, do koncentračných táborov vyviezli 58-tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto. Druhá vlna deportácií od jesene 1944 zasiahla približne 13-tisíc ľudí.