Hniezda záchrany: O prežití neraz rozhodujú minúty

Keď sudičky zaspia, musia ich nahradiť reálni dobrí ľudia. Ani tí však nezmôžu všetko. Príbehy odložených detí sú naozaj veľmi zložité. O ich bytí či nebytí rozhodujú často minúty. A osud s nimi neraz zohrá podivnú lotériu.

, 29.09.2014 14:00
hniezdo zachrany, dieta je dar, alley lofthouse Foto: ,
Alley Lofthouseová
debata (4)

Napríklad chlapec, ktorého našli hneď ako prvé dieťa v hniezde zriadenom v roku 2006 v Košiciach. Vo svojom zatiaľ nedlhom živote má už štvrtú identitu. Eugenkovu 23-ročnú mamu totiž hrýzlo svedomie, alebo skôr výčitky jej vlastnej matky, a po niekoľkých dňoch si synčeka prišla z nemocnice pýtať späť domov. Materinská láska ju však držala len necelý mesiac, potom sa malý v hniezde ocitol znovu. „Našťastie, chlapček dnes už žije v adoptívnej rodine, kde sa mu dobre darí,“ spomína autorka projektu Hniezdo záchrany Anna Ghannamová.

Šťastím v chlapcovom nešťastí bol fakt, že v hniezde sa mu po dva razy dostalo okamžitej zdravotnej pomoci. Ani v takej Veľkej Británii to dodnes nie je samozrejmosť. Babyboxy tam neexistujú a vláda o ich zriadenie zatiaľ záujem nemá. „Stačilo, aby ma objavili o päť minút neskôr, a zrejme by som tu nebola,“ osobne prišla na bratislavskú konferenciu porozprávať svoj príbeh „najdúcha“ 47-ročná Alley Lofthouse.

Alley našiel 18. februára 1967 na schodisku pred vstupnými dverami istého domu v Škótsku roznášač ranných novín. Zabalená bola len v šatke, silno podchladená, navyše krvácala po neodbornom odstrihnutí pupočnej šnúry. Správu o nájdení opusteného dievčatka uverejnili noviny, kde si ju prečítala aj jej budúca adoptívna matka. Mohla preto vyrásť v rodine s dvoma staršími bratmi. „Ako 14-ročnej mi mama porozprávala všetko, čo o mojej minulosti vedela. A dala mi kompletný spis o mojom prípade, ktorý pre mňa starostlivo uschovala,“ hovorí.

Odvtedy, ako zdôrazní, sa stále snaží zložiť mozaiku neznámej etapy svojho života. Najmä keď aj sama čakala jedno a neskôr druhé dieťa, veľmi často uvažovala, aké zúfalé musia byť ženy, keď sú takto schopné vzdať sa neoddeliteľnej súčasti svojho ja. „Pri hľadaní som však nemala inú možnosť, než obrátiť sa na médiá,“ spomína Alley. V roku 2002 napísala o sebe na internet a onedlho ju kontaktovala novinárka, ktorá o nej napísala článok. Prevzali ho aj iné noviny, rádiá a televízie. S výnimkou štátnych, ktoré oň neprejavili záujem. Zakrátko sa jej ozval človek s podobným osudom, zhruba do roka ho našli blízko miesta, kde aj ju. „Volal sa Iain Hogg. Dali sme si urobiť testy DNA a zistili sme, že sme nevlastní súrodenci. Dnes sme šťastní, že máme jeden druhého,“ zdôrazňuje.

Alley Lofthouse hľadí na výsledky slovenského projektu hniezd záchrany s veľkým obdivom. „U nás v Británii nič také nejestvuje,“ pripomína. A sľubuje, že tak, ako bude naďalej pátrať po informáciách o svojich predkoch, bude aj bojovať za zavedenie podobného systému. „Koľko detí ešte musí zomrieť?“ pýta sa Alley, ktorá nateraz všetkým „deťom bez identity“ pomáha aspoň prostredníctvom svojej webovej stránky.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #hniezdo záchrany
Flowers