Novozélanďan Charles Gunby mal 38 rokov, keď odišiel bojovať za Britské vzdušné sily počas druhej svetovej vojny. Tri roky trénoval britských radistov, ktorých úlohou bolo počas bojov udržiavať kontakt s vrchným velením pomocou vysielačiek. Až v máji 1944 odletel do talianskeho mesta Foggia, kde sa nachádzala britská letecká základňa. Tam slúžil ako rádiografický technik na palube britského bombardéra Wellington.
Z Foggie robili nálety do Rumunska, Bulharska, bývalého Československa i Nemecka. „Doma, na Novom Zélande mám zachovanú jeho letovú knižku, v ktorej je zaznamenaných spolu 1 400 letových hodín,“ približuje vojenský život svojho otca David Gunby (76).
O otcovi vie málo, a tých pár drobností si poskladal z opisu ľudí, ktorí Charlesa poznali. „Mal som len jeden rok a dvaja bratia Paul a Steven neboli ani na svete, keď otec odišiel bojovať,“ spomína David. Počas pôsobenia v britskej letke sa domov vracal a narodili sa jeho ďalší dvaja synovia.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Piateho októbra 1944 letel britský bombardér Wellington s päťčlennou posádkou zhadzovať míny do Dunaja. V ranných hodinách ho však na našom území nad Čunovom zostrelila nemecká mínolovka. Po zásahu zomrela celá posádka, telo seržanta Gunbyho našli na brehu Dunaja.
„Nepamätám si na deň, keď nám oznámili nešťastie. Na ten celý rok si dodnes nedokážem spomenúť,“ márne loví v spomienkach David. Vtedy mal len šesť rokov. Na otázku, ako správu o smrti otca prežívala ich matka, odpovedal s bolestivým úsmevom. „Moji rodičia netvorili šťastný pár, nemali to najšťastnejšie manželstvo.“
Davida a jeho súrodencov potom spolu s mamou vychovával ich „druhý otec“. „Môjho skutočného otca som si vymyslel vo vlastnej hlave. Takého, akého by som ho chcel mať,“ rozpráva David. Ako dospelý sa vybral po jeho stopách. „Stretol som až 20 ľudí, ktorí spolu s ním pôsobili v rovnakej letke. Z informácií, ktoré som od nich získal, som postupne vytvoril svojho otca,“ približuje.
Foto: WIKIPEDIA
V jeho predstavách bol rovnaký, ako je v súčasnosti on. Vysoký, so šedivými vlasmi a s modrými očami. Bol skvelým tanečníkom a milovníkom kriketu. „Ale bol večný pesimista, ja som skôr optimista. To po ňom zdedil Paul. Ten sa na neho z nás troch najviac podobá,“ dodáva s úsmevom.
David Gunby pricestoval na Slovensko prvýkrát v roku 1992 a našiel tu jediného svedka, ktorý videl zostrelenie lietadla, Vincenta Szelleho z Dobrohošťa. „Keď sme sa stretli, otvoril mi svoju starú skrinku a z nej vytiahol kus zhoreného plechu s dierami. Starostlivo ho pred Nemcami schovával,“ spomína. Szelle bol v tom čase na prechádzke pri Dunaji. Keď sa dostal ku kusu z odpadnutého krídla lietadla, odložil si ho. Dnes je jedinou pamiatkou, ktorá Davida s otcom spája.
Charlesa Gunbyho a ostatných členov posádky si okrem Davida včera v Čunove pripomenuli aj jeho bratia Steven a Paul. Zišli sa pri pamätníku britských letcov, ktorý v októbri 2003 odhalilo britské veľvyslanectvo v Bratislave. Sedemdesiate výročie pádu wellingtonského bombardéra si okrem rodiny Gunbyho pripomenul aj veľvyslanec Veľkej Británie a Severného Írska na Slovensku Andy Garth, náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR Milan Maxim a veliteľ vzdušných síl Miroslav Korba.