Mikuláš tají identitu, Anjel nelieta a Čertík je z nich najveselší

Mikuláš so sebou prináša veľa sladkostí aj veľa nezodpovedaných otázok. Ako je možné, že dokáže za jedinú noc obehať toľko škôlok, divadiel, námestí na Slovensku a v ostatnom svete?

06.12.2014 06:00
Práznovce, Mikuláš Foto: ,
Práznovce by sa mohli pokojne volať Mikulášovo, žije v nich asi sto Mikulášov, najviac na Slovensku.
debata

A strká čert malých zločincov do vreca hlavou či nohami napred? A robí vôbec ešte dačo inšie ten jeho anjel, či sa len usmieva? Skúšali sme všetky tieto a ďalšie otázky klásť priamo Mikulášovi a jeho nebojácnej družine. Našli sme ich jednoducho, v telefónnom zozname, jedine Škriatok tam nebol. Dostali sme však prekvapivé odpovede a nakoniec nič nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Mikuláš v skutočnosti nie je na všetko sám. Anjel nemá krídla. A Čert? Tomu sa vlastne ani nechce špiniť vrece s nejakými galganmi.

Anjel nemusí poslúchať. Vlastne manželku musí

Ako vyzerá anjel? Má ružovučké bucľaté líčka v závoji blonďavých kučeravých vlasov, v očkách mu hrajú dojemné plamienky a… celý tento obrázok sa s rachotom rozsype ako vitráž nejedného kostolného okna, keď vám Anjel podá ruku svojím nefalšovaným stiskom a priamym pohľadom sťaby James Bond. Volá sa Anjel. Milan Anjel, býva v Šamoríne a je to, nuž… bývalý policajný šéf.

A tak už tušíme, aká asi bude odpoveď na otázku, či sa niekedy aj Anjelovi stalo, žeby neposlúchal. „So mnou je to ťažké, lebo väčšinou museli všetci poslúchať mňa,“ vysvetľuje so smiechom muž, ktorý pred štyrmi rokmi šéfoval odboru dopravnej polície na policajnom prezídiu v Bratislave. No vzápätí dodá, že predsa len existuje bytosť, ktorú musí poslúchať aj taký anjel. Manželka.

O svojom skrytom anjelskom poslaní hovorí skromne. Vraj ako policajt bol skôr taký anjel a čert v jednom. „No robil som to v dobrej viere, chcel som ustrážiť životy ľudí, čo sa nám aj podarilo. Počet nehôd sa znížil o takmer 50 percent,“ vysvetľuje a pripomína ešte jeden európsky prieskum, podľa ktorého bolo Slovensko v tomto roku na najlepšom prvom mieste z hľadiska vývoja dopravnej nehodovosti.

Vodiči tak možno dostávajú okrem pokút aj rozum. No deti sú podľa Anjela čoraz neposlušnejšie. „Sú rozmaznanejšie. Ešte aj chudobní rodičia sa snažia ulahodiť svojim deťom na svoj úkor a tie si to potom nevážia. Je to zlý trend a vidno to aj v školách, v škôlkach. Kedysi bili učitelia žiakov, dnes pomaly bijú žiaci učiteľov,“ mieni.

Dnešní dospelí vraj nie sú neposlušnejší, ale skôr takí uletenejší. „Každý kamsi beží. Stále sa ponáhľa, ani nevie kam. Za jeden deň chce človek stihnúť veľa vecí a nakoniec mu skoro nič z toho nevyjde. Vidím to na ľuďoch, nemajú čas si ani posedieť pri kávičke. Stále sa len pozerajú na hodinky, dvíhajú telefóny, sú nesústredení,“ hovorí, uchlipne si piccola a hovorí, že by sa mohli ľudia zastaviť aspoň cez sviatky. „Bohužiaľ, väčšina ľudí už ani nechápe význam tých sviatkov. Ten pokoj, radosť, venovanie sa s citom jeden druhému,“ pokračuje pokojným hlasom, no čoraz znepokojujúcejším sa stáva fakt, že mu na chrbte nevidno žiadne krídla. Lieta vôbec? „Nie. Nie je kam sa ponáhľať. Určite nie v rámci našej cestnej siete,“ dodáva so smiechom.

A ktoréhože Mikuláša vlastne chcete?

Ešte sa vari nestalo, aby sa nejaký detský list nedostal do schránky Ježiškovi. Je jedno, či ste napísali na obálku Dedo Mráz, Santa Claus, Pere Noel, Pai Natal, Aghios Vassilis, Kanakaloka, Joulupukki (to je len stručný výpis mien, pod ktorými vystupuje tento zvláštny chlapík), vždy sa zoznam dobrých skutkov a zaslúžených odmien dostal do tých správnych rúk. No skúste napísať list Mikulášovi a poštárke sa z toho zatočí hlava.

Mikulášovu adresu už hádam pozná každý, sú to Práznovce. Dedinka pri Topoľčanoch. Nie, nie je tu obrovský veľkosklad s tými najfajnovejšími maškrtami, ale zato je tu asi 100 Mikulášov, čo je najviac na Slovensku. V roku 1995 ich tu podľa Databázy vlastných mien a názvov lokalít na Slovensku od Ďurča a kolektívu bolo presne 52 a odvtedy sa pekne rozrastajú. Sú malí, veľkí, niektorí ešte len chodia do školy a iní sú už dosť starí na to, aby zo slovenského dôchodku kupovali švajčiarske čokoládky len vlastným vnúčatám a nie susedovie fafrnkom, nieto drobizgom po celom svete.

Mikuláš, Mikuláš, čo nám dáš? Ak by človek takto drzo vykrikoval v samom prostriedku Práznoviec, tak by sa pri ňom o chvíľu istotne pristavil dáky báči s povážlivo zvrašteným obočím a opýtal sa – no dobre synak, ale ktorý? „Poštárka má stále problém, keď prinesie list pre Mikuláša. Vždy sa jej opýtam, ktorému ho nesie, veď len v našom dome sme traja,“ smeje sa Ivan Mikuláš. Dedko, ktorý má syna Ivana Mikuláša aj vnuka s rovnakým menom.

Zasvätení vedia, že každý Mikuláš v Práznovciach má aj tretie meno. Prezývku, aby sa navzájom rozoznali. A tak je napríklad Mikuláš Mlynský, čo býva pri mlyne. Potom Fifilo, Obchodník, Krumplík, Parada, dokonca Poštár. Alebo v strede obce býva Mikuláš Seliak, čo znamená Sedliak. Na vysvetlenie, písmenko D je v nitrianskom nárečí jedno z menej obľúbených, a preto sa v niektorých slovách vynecháva alebo nahrádza vkusnejším písmenom L…

No späť k Mikulášovi. Tak ktorý je ten pravý? Je to Ivan Mikuláš? Ale kdeže, pokrúti hlavou. I keď, ako sa z jeho rozprávania postupne ukazuje, by ozaj mohol byť. Veď kedysi pracoval ako výrobno-technický námestník Okresného stavebného podniku, staval domy, bytovky po celom okrese, dokonca aj vo Francúzsku a mohol tak všade potajme zabudovávať tajné chodbičky k skrinkám na topánky. Aj na túto špekuláciu však odpovedá len tichým úsmevom. Tak aspoň povedzte, máte tu dajaký obchod so sladkosťami? Na to sa zamyslí a spolu so starostom sa idú opýtať žien, čo pracujú na obecnom úrade. A z ktorejsi kancelárie sa len ozve, že nemajú, ale že im sladkosti vždy na Mikuláša dovezie nejaký Poliak…

Ale aspoň jedno tajomstvo nám v Práznovciach prezradia. Ako je možné, že stíha obehať všetky nablýskané čižmičky v oknách za jednu noc? Nuž tak, že Mikulášov je v Práznovciach veľmi veľa. A takto si robotu podľa Ivana Mikuláša rozdelia. Viac však o identite pravého kráľa čokoládok nepovie. A to je asi aj dobre. Veď ak úplne zmiznú sladkosti zo školských bufetov, tak sa môže jeho schránka utopiť v objednávkach…

Čert nikdy nespí a Čertík nemá čas dôchodkovať

Dobrá správa pre neposlušné deti. Čert zlé detiská nehádže do vreca a neunáša ich do útrob zeme. Zlá správa pre rodičov. Na všetko ste sami a ani 100 čertov vám nepomôže!

Zhruba toľko čertov alebo presnejšie Čertíkov býva v Sebedraží a ten najpovolanejší z nich, Pavol Čertík, odhaľuje pravdu, že neposlušnosť sa netrestá uskladnením v jutovom vreci a následnými pekelnými mukami. Nie, trest pre neposlušné deti je oveľa premyslenejší a pre trestajúceho oveľa náročnejší. Volá sa trpezlivosť. „Nuž niektoré deti sú dnes naozaj veľmi vzdorné, jedovaté, stavajú sa na zadné. Veď malé deti mi už dokonca tykajú! Ale čo mám s nimi robiť?! Potiahnem ich za ucho? Nič iné mi nezostáva, len to musím trpieť, prevychovávať, vysvetľovať,“ hovorí majster vo svojom odbore, veď celé roky trénoval malých aj veľkých futbalistov v Sebedraží.

Pavol Čertík šíri folklór a dobrú náladu medzi... Foto: Andrej Barát, Pravda
Pavol Čertík Pavol Čertík šíri folklór a dobrú náladu medzi ľuďmi.

Z Pavla Čertíka koniec koncov ani nejde strach, práve naopak. Je to ten najveselší chlap na svete a spomedzi všetkých čertov a Čertíkov si vybral tú najneočakávanejšiu pozemskú profesiu. Spolu s bratrancom Edom Čertíkom hrá v kapele. So širákom, v bohato zdobeným kroji a s ozembuchom či gitarou v ruke spieva pesničky o Sebedraží, o Slovensku. „Chodím a zabávam ľudí po dedinách a snažím sa udržiavať naše tradície a folklór,“ hovorí muž, ktorý robí v Sebedraží správcu cintorína. Okrem toho vraj ešte stále objavuje mladé futbalové talenty pre tímy v Sebedraží. Má 65, je dôchodca, ale priznáva, že neobsedí na jednom mieste. A nie preto, žeby ho na gauči pred televízorom omínal čertovský chvost, ale jednoducho sa nedá vystúpiť z kolotoča.

Najprv to roztočil na stavbe. Od robotníka cez majstra sa dostal až na pozíciu, kde riadil výrobu panelov, a tie dodávali do panelákov po celom Slovensku. Čertovsky bohatý zárobok to však nebol, a tak vraj zatúžil po bani. „Sedemnásť rokov som strávil pod zemou,“ spomína a hovorí, že to boli časy, keď sa na čerta aj skutočne podobal, keď vychádzal z hlbiny s ufúľanou čiernou tvárou, v ktorej svietili len oči a zuby.

V bani dodnes pracuje veľa Čertíkovcov. Iní zastávajú dôležité obecné aj verejné funkcie, Čertík je jednoducho všade a občas ktosi utrúsi čosi v zmysle, že si to Čertíkovci ako „rodina z podsvetia“ všetko pekne rozdeľujú a kontrolujú. „To však nie je pravda. Už je toľko Čertíkovcov, že mnohí ani nie sú medzi sebou rodina, aj keď majú rovnaké priezvisko a sú z jednej dediny. Ani sa nemusia poznať,“ prízvukuje Pavol. A odkiaľ sa vlastne vzal v Sebedraží prvý Čertík? „Tak to už ani Boh nevie…“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Mikuláš #čert #anjel #Práznovce