Števček viedol rekodifikačnú komisiu, ktorá pripravila tri nové zákony. Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok a Správny súdy poriadok od júla budúceho roka nahradia Občiansky súdy poriadok, ktorý vznikol ešte za komunizmu.
Ako pocítia túto reformu bežní ľudia, ktorí musia riešiť určité problémy cez súdy?
Takou najviditeľnejšou ambíciou, ktorú budú pociťovať ľudia, by malo byť, že celý systém sa zrýchli, sprehľadní a zjednoduší. Zlepší sa predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, čo je základný atribút právneho štátu. Dnes, keď si nájdete advokáta, tak vám ešte pred konaním povie, že výsledok závisí od toho, ktorý sudca vec dostane, a tiež na ktorom súde sa prípad bude pojednávať. Takto by to byť nemalo. Chceme docieliť, aby kdekoľvek platilo, že tento spor sa pri tejto dôkaznej situácii rozhoduje takto. Už by sa nemalo stať, že jeden súd rozhodne tak a druhý inak.
Zmenia sa zásadne právomoci sudcov?
My sme zo sudcov urobili v sporových konaniach ten najpodstatnejší prvok. Sudca bude rozhodovať, ktorý dôkaz pripustí, kedy ho pripustí či nepripustí. On bude tým najzákladnejším nástrojom zrýchlenia súdneho konania. Dávame im do ruky isté inštrumentárium, ktoré ak budú správne využívať, tak majú obrovský potenciál zrýchliť konanie. Pri tomto si pomáham citátom podpredsedníčky rekodifikačnej komisie, že „niektorým sudcom bude treba vymeniť hlavy“. Je to úplne iné nastavenie pravidiel. Máme dohodnuté s Justičnou akadémiou aj naším Inštitútom vzdelávania celý program preškoľovania sudcov na nové procesné kódexy.
Prečo sa rekodifikačná komisia rozhodla ísť cestou rozčlenenia platného Občianskeho súdneho poriadku na tri samostatné kódexy?
Ono to bolo vždy rozdelené až do roku 1950. Až komunistický Občiansky súdny poriadok zhlukol všetko do jedného. Rozdelili sme to, pretože to sú tri odlišné druhy konaní, sú vybudované na úplne iných princípoch a pojednáva sa pri nich podľa úplne iných pravidiel. Správne súdnictvo je v absolútnej väčšine demokratických krajín vyčlenené v samostatnom kódexe.
Aký je rozdiel medzi sporovým a mimosporovým konaním?
Pri sporovom konaní sa sporia dve strany, typicky môže ísť napríklad o spor o neuhradený dlh, kde jedna strana ide na súd a tvrdí, že druhej požičala peniaze a tá jej ich nevrátila. Druhá strana môže tvrdiť, že už dlh splatila alebo že ani nevznikol a podobne. V sporovom konaní nemá čo sudcu zaujímať, či to tak naozaj je. Má dbať, aby spor rozhodol v primeranom čase, efektívne na základe dôkazov, ktoré mu predložia strany sporu. Z dlhodobejšieho hľadiska by to malo viesť aj k zníženiu nápadu vecí na súdy, lebo oveľa viac vecí sa bude končiť tzv. zmierom. Sudca povie – toto ste mi predložili, takáto je judikatúra Najvyššieho súdu. Ja asi rozhodnem takto. Nechcete sa radšej dohodnúť? Sľubujeme, že veľká časť ľudí sa radšej dohodne. V mimosporových konaniach, naopak, sudca musí zistiť skutočný stav veci. Nebude môcť napríklad zveriť dieťa do pestúnskej starostlivosti, pokiaľ nezistí, či sú splnené všetky predpoklady. Inak povedané, v týchto konaniach sa nemôže spoliehať, čo mu povedia účastníci konania, ale musí sám zisťovať verejný záujem.