Pre historikov sú takéto roky spravidla úrodné, ale aj veľmi náročné. Konajú sa vedecké konferencie, vychádzajú zborníky a monografie, vydavateľstvá vo svojich edičných plánoch uprednostňujú historickú literatúru. O historikov sa navyše trhajú televízie, rozhlas a vôbec všetky médiá.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
V našom stručnom prehľade si všimneme aspoň tri výročia, ktoré sa dostali aj do stredu politického a spoločenského diania. "Najokrúhlejšie“ z nich – storočnica vzniku prvej svetovej vojny – bola dokonca v popredí pozornosti celej planéty, a to po celý rok.
Mohli za to všetci?
U nás sa vďaka spoločnému úsiliu Historického ústavu SAV a spoločnosti Via Cultura konal fakticky celoročný cyklus prednášok pod názvom Stalo sa pred 100 rokmi (rôzne tváre prvej svetovej vojny). Kinosála Pisztoryho paláca v Bratislave, kde prednášky odzneli, bola spravidla plná a diskusia, ktorá po nich nasledovala, veľmi bohatá.
Jedna z otázok, ktorá aj po sto rokoch vzrušuje ľudí, sa týka príčin tejto apokalypsy. Natíska sa naučená odpoveď, že ju vyvolal sarajevský atentát Srba Gavrila Principa na Františka Ferdinanda d'Este, následníka rakúsko-uhorského trónu.
V predvečer 100. výročia tejto udalosti sa však v Sarajeve, ktoré je dnes metropolou Bosny a Hercegoviny, takmer strhol ďalší konflikt, keď v srbskej časti mesta odhaľovali pomník atentátnikovi. Podľa bosnianskych Srbov totiž "výstrely Gavrila Principa boli výstrelmi slobody“.
Foto: wikipedia.org
Mimochodom, akciu podporil aj medzinárodne uznávaný filmový režisér Emir Kusturica. Podľa Christophera Clarka, profesora histórie na univerzite v Cambridgei, prvú svetovú vojnu zapríčinili prakticky všetci panovníci vtedajších európskych mocnosti, lebo sa správali ako námesační a neuvedomovali si, že konflikt medzi Rakúsko-Uhorskom (podnecovaným Nemeckom) a Srbskom môže vyvolať reťazovú reakciu.
Ale naozaj si to neuvedomovali? Dušan Kováč si myslí, že to bola nacionalistická vojna. Vtedy ešte relatívne nové národné štáty, predovšetkým Nemecko a Taliansko, chceli tiež mať svoje kolónie a väčší vplyv na medzinárodné dianie.
Ako sa dotkla Veľká vojna – ako ju naši predkovia nazývali – dnešného územia Slovenska? Veľmi výrazne. Zo zhruba 400-tisíc vojakov narukovaných z územia dnešného Slovenska sa počet padlých odhaduje na zhruba 70-tisíc, ďalších 70 tisíc bolo ranených a zmrzačených. "Sú to však len odhady a naďalej chýbajú presné čísla podľa národnosti, o počtoch padlých a ranených Slovákov,“ dodáva Gabriela Dudeková z Historického ústavu SAV.
Čiže naďalej je to aj neznáma vojna. Vďaka storočnici však ju už nemožno nazývať "zabudnutá“. Stále sú to však len odhady a o tom, koľko presne padlo Slovákov, nie sú žiadne čísla.
Pravda proti mýtom
Zdá sa, že druhú svetovú vojnu historici lepšie preskúmali a týka sa to aj Slovenského národného povstania. Jeho 70. výročie sme si pripomínali koncom augusta a tiež tomu predchádzalo niekoľko vedeckých podujatí.
Foto: wikipedia.org
Na rozdiel od predchádzajúcich okrúhlych výročí Povstania sa stúpenci Tisovho režimu trocha miernili. Ich internetovou stránkou, na ktorej napadli povstalcov ako "židoboľševikov“ a organizátorov Povstania označili za slobodomurárov, sa zaoberala polícia. V spoločnom stanovisku ho odsúdili riaditelia troch historických inštitúcií.
Známy historik Povstania Ján Stanislav sa v tejto súvislosti prihovára za šírenie vedeckej pravdy o protifašistickom odboji nielen v jubilejné, ale aj vo všedné dni. Podľa neho bude Povstanie rozdeľovať slovenskú spoločnosť dovtedy, kým nevyrastie nová generácia, ktorá už bude k nemu pristupovať "na základe vecných informácií, overených faktov, a nie emócií, rôznych predsudkov, legiend či mýtov“.
Malý odstup od Novembra
Napokon tretie významné výročie, štvrťstoročie nežnej revolúcie, sme oslávili celkom nedávno. Vo vzťahu k udalostiam z konca roku 1989 má slovenská historiografia ešte veľké podlžnosti, sú naďalej nedostatočne preskúmané. Možno aj preto pretrvávajú také veľké rozdiely v ich výklade.
Historici sa odvolávajú na nedostatky vo financovaní výskumu, na ťažko prístupné archívne dokumenty, ale aj na malý odstup od Novembra 1989.
Hovorí sa, že musí uplynúť aspoň 30 rokov, aby sa jav alebo udalosť mohli stať objektom historického výskumu. A najlepšie sa vraj skúmajú, keď už nežijú ich aktéri, protagonisti. Čo si o tom myslí americký historik James Krapfl (monografiu o nežnej revolúcii napísal už pred piatimi rokmi)?
Foto: Ján Lörinz
"Je to, samozrejme, nezodpovedné voči mladej generácii, ktorá revolúciu nezažila. Odstup je síce potrebný, ale možno ho dosiahnuť aj bez čakania niekoľko desaťročí.“ Ktovie, možno sa celú pravdu o Novembri '89 dozvieme až pri jej sedemdesiatke. Alebo až pri storočnici?
Ďalšie udalosti januára 2014
Penzie z 2. piliera sklamali
Ministerstvo práce zverejnilo očakávané výpočty prvých penzií z druhého piliera. Súkromné dôchodky sa začínajú vyplácať od januára 2015, desať rokov po štarte systému. Prvých penzistov však 2. pilier sklamal. Od januára 2015 začína tritisíc nových dôchodcov poberať jednu časť starobnej penzie od štátu a druhú získa na základe súkromných úspor od komerčnej poisťovne.
Prepočty ministerstva práce ukázali, že ak pred desiatimi rokmi vtedajší päťdesiatnik s priemernou mzdou zostal len v štátnom prvom pilieri, spravil dobre. Ak poberal celý život priemernú mzdu, ktorá bola vlani okolo 800 eur mesačne, štátna penzia mu vyjde na 422 eur mesačne. Podobný človek, ktorý vstúpil v roku 2005 do druhého piliera, dostane kombinovanú penziu od štátu a súkromnej poisťovne dovedna na úrovni 419 eur.
V skutočnosti môže byť rozdiel ešte vyšší v prípade, ak občan s 2. pilierom bude chcieť súkromnú časť penzie valorizovať či kryť aj pozostalostnú penziu. Prvý pilier s tým počíta automaticky. Význam druhého piliera začne narastať po tom, čo štát pre klesajúci počet pracujúcich pristúpi k znižovaniu štátom vyplácaných penzií, čo sa odhaduje po roku 2020.
Lotyšsko prijalo euro
Osemnástym členom eurozóny sa stalo Lotyšsko. Mimo nej zostáva z pobaltských štátov iba Litva (Estónsko používa jednotnú európsku menu od januára 2011). V Lotyšsku sa začalo platiť eurom bez nadšenia, pretože väčšina ľudí si želala zachovanie latu. Proti zavedeniu spoločnej meny bolo takmer 60 percent obyvateľov a z tých, čo mali jasný názor na zmenu, vítalo euro len 22 percent. Zvrat v názoroch nepriniesla ani masívna kampaň ministerstva financií.
Lotyšské euromince sa začali raziť v Nemecku. Tie, čo majú nízku a strednú nominálnu hodnotu, obsahujú štátny znak Lotyšska. Na jednoeurových a dvojeurových minciach sa nachádza motív lotyšskej panny. Je prevzatý z bývalej mince pred druhou svetovou vojnou. Doteraz vydali jednu pamätnú mincu v hodnote 2 eurá, a to pri príležitosti ustanovenia Rigy ako jedného z európskych hlavných miest kultúry v roku 2014.