Generál Golian mi na pni odrezal kus slaniny, spomína odbojár

Odbojár v Slovenskom národnom povstaní, ale aj jediný žijúci Slovák, ktorý je majstrom Európy v basketbale. Miloša Bobockého (92) nezlomilo počas hitlerovskej okupácie ani väznenie Nemcami, ani ortieľ lekárov spred dvoch rokov, že už nikdy nebude môcť chodiť. Čulý a energický Bratislavčan skromne hovorí, že mal v živote šťastie.

, 07.01.2015 13:00
Miloš Bobocký, SPN, odbojár, Slovenské národné... Foto: ,
Miloš Bobocký (92) sa zapojil do Povstania ako dvadsaťročný.
debata (1)

Bobocký sa zapojil do povstaleckého odboja ako dvadsaťročný. V tom čase pracoval vo firme Baťa-Kotva. Ako odbojár bol v ilegalite, fungoval ako spojka a šifrant pod krycím menom Iľja. Keď v roku 1943 prišla z Istanbulu tajná zásielka vysielačiek, jednu z nich ukrýval v rodičovskom dome. „V noci som cestoval a nosil šifrované správy, dešifroval ich a odovzdával na vojenské pozemné veliteľstvo,“ spomína. Správy o zahraničnom vývoji na fronte nosil od ďalších odbojárov a dodával ich veliteľstvu v Bratislave.

Ministerstvo národnej obrany ho poverovalo čoraz zodpovednejšími úlohami. Na jar 1944 musel prerušiť štúdium na Vysokej škole obchodnej a odišiel na príkaz ministerstva národnej obrany bojovať do banskobystrických hôr. Obsluhoval ilegálnu vysielačku Otto, cez ktorú do Londýna posielal informácie o prípravách Povstania. Tieto správy dostával Bobocký najčastejšie od člena tajného Vojenského ústredia Milana Poláka alebo od generála Jána Goliana, ktorý bol jedným z organizátorov SNP. „S takou nerozvážnosťou, s akou som sa do Povstania zapojil, to by som neodporúčal žiadnemu mladému človeku. Ale šiel som tam s nadšením pre vec, bojovať proti nenávideným nacistom,“ opisuje začiatky Povstania. S Golianom sa poznal veľmi dobre. Hovoril s ním tesne predtým, ako ho v banskobystrických lesoch zajalo nemecké komando. „Do hôr som odišiel bez proviantu a generál Golian mi na takom pni odrezal kus slaniny a chleba, aby som nehladoval. Hneď nato nás napadli nemecké vojská s automatmi, bol som ranený,“ rozpráva.

V banskobystrickom väzení strávil len 19 dní. Rodine napísal z väzenia tajný list, ktorý sa nazýva moták, a dve sestry za ním vycestovali aj s peniazmi. Jeho nevlastná sestra Gizela vedela po nemecky aj maďarsky, čo bolo výhodou pri rozhovoroch s nemeckými vojakmi. Po tom, čo ho v novembri 1944 prepustili z väzenia v Bratislave, opäť sa zapojil do ilegálnej činnosti. Chvíľu sa skrýval u priateľov v Bratislave, jeho známi mu neskôr pomohli dostať sa do Starej Turej, kde prečkal koniec vojny.

O rok nato sa na vlastné oči presvedčil, ako krajinu, ktorá svetový konflikt rozpútala, zničili boje. Ako hráč československej basketbalovej reprezentácie cestoval cez zbombardované Nemecko na majstrovstvá Európy v Ženeve v roku 1946. „V Nemecku sa nič nedalo kúpiť. Ale pamätám sa, že v Štrasburgu som prvý raz jedol hovädzí vývar s vajíčkom. Takto sme sa dostali vlakom z Prahy do Švajčiarska. Trvalo to dva dni,“ hovorí. Za prekvapujúce víťazstvo našej reprenztácie dostal plaketu majstra Európy. Žiadna finančná odmena vtedy neexistovala, aj na cestu vlakom sa museli spoluhráči poskladať.

Vášni pre basketbal prepadol ešte ako dieťa. Za všetko mohla náhoda. Žil totiž v dome blízko známeho združenia YMCA, ktoré organizovalo aktivity v oblasti telovýchovy a športu. „Andrej Plávka, ktorý bol nielen básnik, ale aj správca YMCY, ma ako chudobného chlapca trochu protežoval. Bol som v YMCA tábore, kde som po prvýkrát zistil, čo je to basketbal,“ vysvetľuje. Začiatky jeho hráčskej kariéry boli spojené s praktickými problémami. V tridsiatych rokoch 20. storočia totiž nikde nebolo dostať športové plátenné tenisky s gumovou podrážkou, takzvané kecky. Bobocký spomína, že v začiatkoch hrával v teniskách, ktoré sa kupovali v Baťovanoch (pozn. red. dnešné Partizánske). Tie však neboli uspôsobené na šport a hádzanie na basketbalový kôš, o to bolo hrať v nich náročnejšie.

Okrem basketbalu pestoval vo voľnom čase aj ďalšie športy. Behával štyristovku, vrhal guľou, hrával tenis či volejbal. Najzábavnejšie spomienky sa mu spájajú s futbalom. „Každú sobotu za každého počasia sme karloveskí vodáci hrávali v Petržalke futbal. Bolo to aj s trestnou pokutou. Kto neprišiel načas, musel dať liter vína. Hrali sme od 2. do 6. hodiny a potom sme skončili v saune,“ vraví.

Čerstvého deväťdesiatnika nezlomil pred dvoma rokmi ďalší životný zvrat. Keď boli s manželkou na výlete v Tatrách a vystupovali z vlaku, po pár metroch chôdze mu odrazu vypovedali nohy. Infúzie nepomáhali a vitálny dôchodca skončil v nemocnici. Vyšetrenia ukázali, že v dutine nôh má na 70 percent úlomky kostí, pravdepodobne z čias jeho basketbalovej kariéry. Primárka mu povedala, že nikdy v živote už nebude chodiť. „Ja som si povedal, musím. Tak ma odviezli domov a denne som cvičil, chodil som po schodoch s palicou,“ hovorí. Jedno medziposchodie v činžiaku tvorilo 11 schodov, pravidelne chodil tri poschodia hore a dolu. A opäť stojí na nohách.

Bobocký si vlani v novembri prezval Cenu Richtára Jakuba, ktorú mu udelili poslanci bratislavskej mestskej časti Staré Mesto. Stal sa jej prvým držiteľom. Ocenenie je určené pre výnimočných Staromešťanov. Majster Európy v basketbale a povstalec v SNP si ju pôvodne ani nechcel prísť prevziať. „Prijal som ju aj za všetkých mŕtvych kamarátov,“ uzavrel.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #SNP #Ján Golian
Flowers