Teroristické útoky sa množia, napätie vo svete narastá. Kam to celé môže viesť?
Toto, čo sa deje teraz, a v takom rozsahu, v akom sa to deje, tu nikdy nebolo. Fanatici prídu do obchodného centra s bombou na tele a zabijú nevinných ľudí, teroristi prídu do školy a vystrieľajú žiakov. Prečo je svet taký, aký je? Prečo je toľko teroristických útokov? Pretože na svete je strašne veľa bohatých a strašne veľa chudobných. Chýba rovnováha. Tí, čo majú 100 miliónov, chcú mať 200, nemá to konca-kraja. Každému by mali stačiť tri jedlá denne. Musí sa zmeniť aj spôsob uvažovania ľudí aj spôsob vnímania slabšieho.
Svetom otriasol útok na parížsku redakciu Charlie Hebdo. Ako môže Európa účinne bojovať proti terorizmu?
Najskôr treba diagnostikovať problém, ako v ktorejkoľvek oblasti, v medicíne či vo finančníctve, a položiť si otázku: Prečo? Prvá odpoveď je, že imigračná politika je úplne zlá. Niektorí šialenci vedú vojny a my sa tvárime, že to tak nie je. Ak vec nevyriešia politici, tak to začnú riešiť ľudia. Pozrime sa na demonštrácie v Nemecku proti prisťahovalcom, moslimom. Ak sa to pohne, dôsledky môžu byť veľmi vážne a tomu treba zabrániť urýchleným riešením tejto vážnej situácie.
Akým, čo by pomohlo?
Prevencia, monitoring a prijaté razantné opatrenia. To platí na akýkoľvek priestor. Či ide o štvorcový kilometer, alebo štát. Problém otvorenej spoločnosti nie je v zosúladení mnohých etník a vierovyznaní, ale doslova v neschopnosti riešiť túto situáciu a zaviesť aj nepopulárne opatrenia, keď si to situácia vyžaduje. Tolerancia má svoje limity a ak sú prekročené, musí prísť k použitiu nástrojov, ktoré odstránia nežiaduci stav. Tie korene sa nesmú rozrásť. Alibizmus vo vyjadreniach niektorých svetových politikov je už čitateľný a ľuďom môže dôjsť trpezlivosť. Žiť v strachu a obavách, kde dôjde k výbuchu, nie je nič príjemné.
Môže útok v Paríži viesť k rozpínavosti terorizmu v Európe? Je ohrozené aj Slovensko?
Veľmi správne pomenoval stav náš minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák, že projekt multikulturalizmu zlyhal a imigračná politika niektorých krajín tiež a tento koncept bol naivný. Aj sloboda prejavu vo svete má podľa mňa svoje hranice a mali by si to uvedomiť i tí, ktorí sa venujú karikatúram. Ten ľad je veľmi tenký a pohľad alebo vnímanie niekoho nemusí byť v súlade s tou optikou, akou to vidia samotní karikaturisti. Následky boli v tomto prípade katastrofálne.
Slovensko je v porovnaní s týmto prípadom bezpečnou krajinou, ale aj najluxusnejšie auto, ktoré má najlepšie bezpečnostné ochranné prvky, sa môže vznietiť. Chrániť našich občanov pred prípadnými teroristickými útokmi sa dá len rozumnými krokmi v politike, v bezpečnostnej politike a v zaujatí správnych postojov k vážnym veciam, aj keď by sa niektorým svetovým lídrom nemuseli páčiť.
Hovoríte, že ľudia musia upustiť od chamtivosti. Potom už nebude toľko útokov či samovražedných atentátov?
Dnes sa mnohé médiá pýtajú bezpečnostných analytikov, dokedy to bude trvať. Na to nie je odpoveď. Pokiaľ budú ľudia nenásytní, doslova nenažraní, dovtedy budú aj atentáty a vojny. A bude ešte viac mŕtvych. Dnes hovoriť o tom, ako by sa tomu dalo zabrániť a či mohla urobiť polícia viac, je zbytočné. Nemohla, lebo by sme museli strážiť každý štvorcový meter. Financovanie terorizmu tu bolo, je aj bude. A deje sa takým spôsobom, že to neodhalia ani všetky tajné svetové služby. Napríklad systém Hawala, že peniaze idú z ruky do ruky. Uložím ich niekde u klenotníka a v Afganistane či Pakistane si ich vyzdvihnem na základe kódu, ako je napríklad VIN kód auta. Takto fungujú peniaze bez bankových prevodov a takto je financovaný terorizmus.
Ostaňme teraz na Slovensku a vráťme sa o niekoľko rokov dozadu. Zabezpečovali ste ochranu pápeža Jána Pavla II. a osobne ste chránili aj bývalého premiéra Vladimíra Mečiara. Bolo to náročné?
Pri návšteve pápeža boli mimoriadne bezpečnostné opatrenia aj vyťaženie. Bolo treba preveriť nielen ľudí, ktorí sa v jeho blízkosti vyskytovali, ale aj služby, cesty, kadiaľ sa chránená osoba pohybuje, či poklopy, kde sa najlepšie ukladajú trhaviny a výbušniny. Vladimír Mečiar pracoval takmer 24 hodín denne. Točili sa pri ňom tri partie a napriek tomu mali výrazne prekročený limit nadčasových hodín. Neboli to jednoduché roky. Zmenil sa politický systém a usporiadanie štátu, generoval sa organizovaný zločin v nefungujúcej legislatíve a medzi rôznymi skupinami dochádzalo k vybavovaniu si účtov. Nikdy ste nevedeli, kde môže buchnúť auto, a vy sa nesmiete s chránenou osobou ocitnúť v tom priestore.
Potom je to samotná osoba Vladimíra Mečiara. Bola to dynamická hmota, ktorá si vyžadovala dynamiku aj okolo seba. Z profesionálneho hľadiska ma nezaujímali politické rozhodnutia a optika zameraná voči jeho osobe. Som hrdý, že v takej ťažkej dobe sa nikomu nič nestalo. Dnes si mnohí mladí ľudia na tomto úrade ani nevedia predstaviť, čo to bolo. Všímam si niektorých vo výkone služby. Za mňa by sa hralo v iných tónoch.
Mečiar bol známy tým, že po neúspechoch „chodil za medveďmi“ a nemohli sa mu dovolať ani najbližší spolupracovníci. Vedeli ste, kde sa vtedy nachádzal?
Samozrejme, že ochranka musí vedieť, kde je chránená osoba 24 hodín denne, a v takomto prípade nie je pre ochrankára nikto partnerom, ani len sám minister alebo člen vlády, aby sa mu zveroval s týmto tajomstvom. Za nás sa legislatívne zakotvilo, aby pracovník ochranky nesmel vypovedať v akejkoľvek súvislosti o chránenej osobe a som rád, že sa nám to podarilo. V tomto prípade viem, o čom hovorím, ostatní hovoria len to, čo vedia. A ešte jedna vec. Nikdy to neboli nejaké neznáme miesta alebo tajné úkryty. Keď to nebolo miesto vlastného bydliska, tak to zvyčajne bývali známe zariadenia, ktoré majú politici k dispozícii. Jednoducho, keď sa nechce niekomu s nikým komunikovať, vy to musíte rešpektovať. Načo vám je taká ochranka, keď k vám pustí aj Fera Mrkvu z ulice?
Zažili ste situáciu, kde reálne hrozilo nebezpečenstvo?
Bolo to v leopoldovskej väznici.
Narážate na vzburu väzňov tesne po revolúcii?
Bolo to 23. decembra 1989. Vtedajší predseda vlády Milan Čič išiel natáčať do televízneho štúdia vianočný príhovor k občanom Slovenska. Počas toho prišla informácia od ministra spravodlivosti Milana Košču, že sa nachádza v Lepoldove a že je potrebné, aby tam prišiel premiér, lebo väzni chcú vyhodiť celú väznicu do vzduchu. V sklade boli rôzne acetylénové fľaše, s ktorými niektorí odsúdení pracovali v rámci výkonu trestu. Vyhrážali sa, že to celé odpália, keď tam nepríde predseda vlády. Žiadali, aby všetkých asi 2¤400 väzňov bolo prepustených na slobodu bez rozdielu, či bol niekto politický väzeň, alebo sedel za vraždy či znásilnenia. Tak sme si sadli do auta a išli sme tam. Deň pred Štedrým večerom. Pamätám sa na to veľmi dobre.
Ako to prebiehalo?
Prišli sme do administratívnej budovy, ktorá je pred väznicou, a išli ku generálnemu riaditeľovi. Situácia bola veľmi zložitá, pretože tam bolo posťahovaných niekoľko policajných zložiek z okresu Topoľčany, Nitra, Trenčín a boli pripravené zasahovať. Lenže čo sa stalo? Myslel som, že sa bude vyjednávať s nejakými odsúdenými v administratívnej budove. Lenže vedenie povedalo, že ideme priamo do centra, do kinosály väznice. Išli sme cez hlavnú bránu, veľkú a čiernu, do väznice. Všade bolo povyhadzovaných veľa potravín, bola to protestná hladovka, deky a plachty z oddielov, skrátka jedno veľké smetisko. Oproti nám už išli odsúdení, žiadni dozorcovia tam neboli. Bolo ich niekoľko desiatok, medzi nimi i takí ako Polgári, ktorý pri inej vzbure pozabíjal dozorcov. Premiér išiel medzi ťažkých recidivistov, ktorí mali na oblečení na chrbte červený pás.
Čo sa vám vtedy preháňalo hlavou?
Strach som si neuvedomoval, bol som len v strese. V hlave som si plánoval, čo by som spravil v takej alebo onakej situácii, ale vždy mi na konci tej rovnice vychádzal zlý výsledok. Bola to veľká neznáma, lebo pri 200 ľuďoch, ktorí boli v kinosále, neurobíte nič ani so samopalom. Najviac som sa obával inej veci. Vedel som, že dvaja moji spolužiaci zo základnej školy sedia v Leopoldove a oni vedeli, že som v špeciálnych zložkách policajného zboru. Predseda vlády ma však väzňom predstavil ako asistenta. Tak som len čakal, že kto vyskočí a povie, že som policajt. Medzi tými vychudnutými tvárami, vyholenými hlavami som tam nemohol nikoho nájsť. Upokojoval som sa, ale človek nikdy nevie. Boli to ťažké sekundy plné nepríjemného stresu.
Čím ich Čič nakoniec upokojil?
Ako prvé im povedal, že dá požiadavku na schválenie zrušenia ochranného dohľadu. Vtedy sa musel každý po prepustení dvakrát v týždni hlásiť na okresnom policajnom riaditeľstve, že doma seká dobrotu. Odsúdení to prijali s nadšením. Predseda vlády im vysvetlil veci, ktoré sú možné a na ktoré sa bude musieť počkať. Nakoniec sme išli na večeru do administratívnej budovy. Ten, čo prevrat organizoval, vyzval všetkých väzňov, aby premiérovi zaželali dobrú chuť. Tie múry sa normálne triasli, ako všetci zrevali dobrú chuť, pán premiér. Podobný pocit som mal v Tokiu, keď sa mi o šiestej ráno začala triasť posteľ v hoteli. Reakcia odsúdených však bola silnejšia ako to zemetrasenie.
Čo ste urobili ako prvé po návrate domov?
Keď sme si sadali do auta, predseda vlády hovorí, že toto mohla byť naša posledná cesta. Nekomentoval som to. V ten večer, keď som prišiel domov, som zaklopal susedovi, povedal mu, kde som bol, a že mám strašnú chuť na pohár vína. Tak sme si otvorili fľašu. Mal som 27 rokov, bol som vo výbornej fyzickej kondícii, nemal som problém komunikovať aj po dvoch litroch vína. Z tej fľaše som však vypil asi len polovicu a už som si musel ľahnúť.
Kde ste sa cítili najbezpečnejšie?
Najbezpečnejšie som sa cítil s mojim dcérami, keď som ich mal v bezpečnom prostredí, lebo som vedel, že sú nevinné a nikdy mi neublížia. A z krajín to bol Omán. Omán je jednou z krajín s najnižšou kriminalitou na svete. Myslím si, že pokiaľ nebude aj u nás visieť Damoklov meč nad každým jedným, kto urobí niečo zlé, tak kriminalita u nás bude stále obrovská. V Ománe, hoci je to sultanát a je tam iná kultúra, sa cítite bezpečne. A to je ako v rozprávke.