V časti o Slovensku a právach LGBTI ľudí pripomína najmä novelu ústavy, podľa ktorej je manželstvo zväzkom muža a ženy, ako aj vypísanie referenda, ktoré iniciovala Aliancia za rodinu.
Tlak na LGBTI ľudí sa vystupňoval práve v období pred referendom. V bratislavskom komunitnom Qcentre, kde im poskytujú psychologickú a právnu pomoc, zaznamenali za uplynulé štyri mesiace, teda počas referendovej kampane, viac klientov. „Táto téma bola všade, otvárala sa aj v rodinách. Niektorí mladí sa v tej atmosfére rozhodli presviedčať tým, že sa k svojej inej sexuálnej orientácii priznali. Stretli sa pritom s reakciami typu – dáme ťa liečiť, nedostaneš vreckové, už nie si môj syn. Na druhej strane sú tiež rodičia, ktorí sa za svoje dieťa postavili a obrátili sa na nás,“ povedala manažérka centra Romana Schlesinger.
Presné štatistiky o tom, koľko gejov a lesieb čelilo vlani psychickým alebo aj fyzickým útokom, nie sú. „Problém je aj v tom, že obete sa často boja povedať, čo sa im stalo. Ak sa aj také prípady zverejnia, je to špička ľadovca,“ vysvetlila Lenka Machlicová zo slovenskej pobočky Amnesty International.
Potvrdzuje to aj Martin Macko z iniciatívy Inakosť. „Ľudia nemajú pocit, že ak aj prípady diskriminácie alebo fyzických útokov nahlásia, že sa niečo zmení. Stále tiež nemajú dostatočnú dôveru v políciu. Navyše celý ten proces znamená aj veľký psychický tlak, nie je to jednoduché opäť sa stretnúť a konfrontovať s útočníkom,“ podotkol Macko. Veľkým problémom sú podľa neho pretrvávajúce predsudky v spoločnosti a stigmatizácia ľudí s neheterosexuálnou orientáciou.
Fyzické násilie registrujú najmä voči gejom, aj keď zaznamenali i prípady útokov na lesby. Ešte horšie však býva psychické násilie. Dostať anonymy, ktoré sa vyhrážajú smrťou, sprevádza podľa Schlesinger horší pocit, ako keď človek dostane facku. Psychický tlak prežívajú LGBTI ľudia aj pri hľadaní práce alebo už priamo na pracoviskách. Väčšinou sa snažia svoju inú orientáciu zatajiť, a ak predsa len vyjde najavo, často sa stretávajú s neprimeraným tlakom nadriadených, so šikanovaním, prípadne sú z rôznych dôvodov prepustení. Teoreticky by mohli na svoju ochranu využiť antidiskriminačný zákon, opäť však prevažuje nedôvera v inštitúcie a strach z toho, že v konečnom dôsledku by ich to mohlo ešte viac poškodiť.
Podľa prieskumu Európskej agentúry pre ľudské práva spred dvoch rokov bolo na Slovensku 20 percent respondentov a respondentiek, ktorí vnímali diskrimináciu pri hľadaní práce alebo v práci preto, že sú LGBTI. Podľa prieskumu sú u nás tiež veľmi časté vyjadrenia nenávisti a averzie voči ľuďom s neheterosexuálnou orientáciou.
V postoji a vo vnímaní práva LGBTI ľudí je Slovensko niekde medzi východnou a západnou Európou. Amnesty International upozorňuje, že kým v západnej Európe sa prijímajú opatrenia v prospech práv sexuálnych menšín, čím ďalej na východ je tendencia presne opačná. „Slovensko sa po období pozitívnych posunov začalo vracať k negatívnym, smerom k diskriminácii a neposkytnutiu rovnakej ochrany LGBTI ľuďom,“ reagovala Lucia Bernátová z Amnesty International.
Medzinárodná ľudskoprávna organizácia v tejto oblasti pri Európe spomína najmä Rusko a jeho zákon o propagande netradičných sexuálnych vzťahov medzi mladistvými. „Zákon o propagande, ktorý ukladá administratívne tresty, je široký a vágny, preto je veľmi jednoduché ho zneužiť. Smeruje k obmedzeniu slobody prejavu,“ uviedla Bernátová. Takto bola na vysokú pokutu odsúdená ruská aktivistka, ktorá založila on-line fórum, kde mladí ľudia s neheterosexuálnou orientáciou mohli rozprávať o svojich problémoch, vymieňať si názory a pocity. Nedávno dostal pokutu aj novinár za vetu v rozhovore s učiteľom, ktorý bol prepustený pre svoju sexuálnu orientáciu.