Pred dvoma rokmi sa s manželkou rozviedli a teraz sa stará o 14-ročného syna Michala. Pôvodne ho mala zvereného do výchovy jeho matka, ale Miloš Ďuriš nebol spokojný so synovými výsledkami v škole. Mal problémy so správaním a na vysvedčení štvorky. Požiadal preto súd, aby Michala zveril do výchovy jemu. Súd mu pred rokom vyhovel. Michal začal chodiť do školy v Považskej Bystrici, kde sa učí viacero autistických detí. Teraz s hrdosťou ukazuje synovu žiacku knižku, v ktorej sú jednotky a dvojky. Lenže dochádzka asi 55 kilometrov z Trenčína do Považskej Bystrice niečo stojí. Vozí ho tam na týždňový pobyt, v pondelok syna zavezie, v piatok poňho príde.
„Mesačne najazdím takmer tisíc kilometrov len cestou do školy a späť. Kúpil som ojazdené auto, aby som syna mohol voziť, pretože nemôže cestovať verejnou dopravou. Trpí Aspergerovým syndrómom a cestovanie v prostriedkoch hromadnej dopravy nezvláda,“ vraví Miloš Ďuriš.
Človek s Aspergerovým syndrómom má veľké problémy nadväzovať vzťahy, preto sa možno občas v tejto súvislosti stretnúť aj s označením sociálna dyslexia. Takéto dieťa je stratené pri chápaní spoločenských pravidiel. Michal Ďuriš má panickú hrôzu, keď vidí väčšie množstvo ľudí pohromade. Keď prišiel s otcom na železničnú stanicu, dlaňami si zapchával uši, hluk mu spôsoboval bolesť, celý sa triasol. Keď mali ísť do Považskej Bystrice vlakom, išiel si sadnúť na záchod a sedel tam hodinu, až kým zmeškali vlak.
Okrem toho je chorobne precitlivený aj na pachy. Akceptuje napríklad len jeden druh šampónu, iným sa neumyje.
„Ako môžem voziť dieťa vlakom do školy, keď musím byť ráno o ôsmej v Drietome na svojom pracovisku? Keď chytí nejaký blok a povie si, že nejde, tak ho nedostanem na vlak alebo autobus ani na MHD. Zatne sa a odmieta komunikovať s kýmkoľvek,“ opisuje prejavy chlapcovho autizmu jeho otec.
Aj podľa posudku detskej psychiatričky Heleny Žiačikovej z Považskej Bystrice chlapec nezvláda cestovanie v prostriedkoch hromadnej dopravy. A zároveň odporúča rozvíjať jeho schopnosti prostredníctvom špeciálnych programov, na čo je potrebný počítač. Ťažko sa totiž vyjadruje písomnou formou, komunikáciu však dobre zvláda prostredníctvom počítača. Otec preto požiadal o finančnú pomoc úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ale nepochodil.
„Chcel som od nich príspevok na kúpu auta, aby som mohol voziť syna. Zamietli. Požiadal som o príspevok na dopravu. Zamietli. Žiadal som parkovací preukaz. Zamietli. Chcel som príspevok na zakúpenie tabletu alebo počítača. Zamietli. Všetko toto však umožňuje zákon. Má dvoch spolužiakov, ktorí majú tú istú diagnózu, a rodičia oboch týchto detí dostali príspevok na auto, majú parkovací preukaz, dostávajú peniaze na benzín. Pre nich to platí, lebo sú z iného regiónu,“ neskrýva svoje rozčarovanie Miloš Ďuriš.
Keď Okresný úrad práce v Trenčíne jeho žiadosti zamietol, Miloš Ďuriš sa odvolal a jeho prípadom sa začalo zaoberať Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. To zatiaľ nerozhodlo.
„Úrad predmetným žiadostiam nevyhovel z dôvodu, že maloletý Michal Ďuriš nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a nie je odkázaný na požadovanú pomôcku. Vec sa v tomto čase nachádza u posudkového lekára,“ povedala Jana Lukáčová, riaditeľka kancelárie generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.
Helena Vlnková z občianskeho združenia Autis nepochybuje o tom, že deti postihnuté autizmom príspevok od štátu potrebujú. Potvrdila, že pri tejto chorobe majú deti problém cestovať vo verejných dopravných prostriedkoch. Prejavuje sa to v ich správaní, a to potom postihuje aj ich rodičov, pretože deti vyzerajú normálne a keď u nich prepukne záchvat, tak ľudia, ktorí s tým nemajú skúsenosti, obviňujú rodičov, že si nevedia vychovať deti. „Takéto cestovanie je traumatizujúce nielen pre deti, ale aj pre rodičov,“ zdôraznila Helena Vlnková.
Milošovi Ďurišovi nezostáva nič iné, len dúfať, že sa dočká finančnej pomoci. Pracuje na tri zmeny v súkromnej firme v Drietome a zarába asi 450 eur mesačne. Vraví, že exmanželka neprispieva na výchovu syna, pretože je dlhodobo chorá a nemá žiadny príjem. So synom bývajú v prenajatej garsónke na trenčianskom sídlisku. Už si musel požičať peniaze, aby udržal svoje 15-ročné auto v pojazdnom stave. „Musí zostať pojazdné, pretože inak sa nemám ako dostať do školy v Považskej Bystrici a potom naspäť do roboty v Drietome,“ dodal Ďuriš.