Neodrádza ich ani množstvo papierovačiek, ktoré si povolenie na ich chov vyžaduje, ani nesúhlasné reakcie susedov. Čo však prinesie tento trend obciam, a najmä zvieratám, ktoré sú vytrhnuté zo svojho prirodzeného prostredia do nie práve najvhodnejšieho?
Yveta Iršová z Kostolnej pri Dunaji v Seneckom okrese vlastní 29 sibírskych tigrov a dva levy. Už od príchodu prvého bojovala s klebetami a nevraživými pohľadmi ľudí. Nebezpečných zvierat sa obávali a nerozumeli, prečo musia žiť práve v ich dedine. Iršová sa bránila, na chov zvierat mala všetky potrebné povolenia. Splniť musela prísne podmienky veterinárov, hygienikov či ochranárov, ktorí sa u nej niekoľkokrát vystriedali. Bola presvedčená, že svoje okolie neohrozuje. „Tigrí park musí spĺňať všetky kritériá, aby sa nikomu nič nestalo. Veterinára máme vlastného, zvieratá očkuje, odčervuje a pravidelne kontroluje ich zdravotný stav,“ vysvetľovala s tým, že celý chov kontrolujú aj hygienici a inšpekcia životného prostredia. Postupne si domáci aj turisti zo širokého okolia na zvieratá zvykli. Chodia ich navštevovať jednotlivci, ale aj celé triedy žiakov.
Vytrhnuté z prírody
Počet exotických zvierat, ktoré žijú na Slovensku, nie je známy. Ministerstvo životného prostredia takúto štatistiku nevedie. Zo Štátnej veterinárnej a potravinovej správy sme odpoveď takisto nedostali. Ochranári zvierat však potvrdzujú, že exotika je v trende.
„Myslím si, že ani regionálne veterinárne správy nemajú štatistiku, či exotických zvierat pribúda. Podľa mňa je však krivka stúpajúca. Na Slovensku je slabá kontrola a aj prednedávnom sme sa stretli s prípadom, že na internetovom bazári nejaký muž predával leva. Keď k nemu prišla kontrola, skonštatovala, že podmienky chovu sú nevyhovujúce,“ hovorí Juraj Eliaš, prezident Slovenskej aliancie ochrancov zvierat. S chovaním zvierat, ako je lev, tiger či medveď, nesúhlasí, ľudia im totiž nedokážu vytvoriť vhodné prostredie.
„Otázne je, kto chce tieto zvieratá chovať. Či je to človek, ktorý im rozumie a odmalička ich miluje, alebo sa nimi chce iba pochváliť. Od toho sa odvíja, či sa zviera bude mať dobre,“ hovorí zoologička Marína Adamová z bratislavskej zoo. Podľa nej treba zvieraťu zabezpečiť čo najlepšie podmienky, nie iba zákonom stanovených pár štvorcových metrov.
„Napríklad niektoré zvieratá môžu mať veľkú voliéru a dobrú starostlivosť, ale napriek tomu trpia. Chovatelia totiž pozabudnú, že nie sú zvyknuté na samotu a v prírode žijú v skupinách. Alebo sa zvieratám dostatočne nevenujú a nevytvoria im prostredie, ktoré ich druh potrebuje,“ pokračuje Adamová. Tu podľa nej nesmie ísť o biznis, ale o prirodzenú lásku k zvieratám. Inak sa bude trápiť zviera a môžu na to doplatiť aj susedia.
„Ľudia, ktorí bývajú v okolí, si musia zvyknúť na rev alebo iné prirodzené zvuky zvieraťa. Výrazne sa im zníži komfort. Ak sa chovateľ prestane starať o zvieratá, môžu sa dostať do ohrozenia alebo byť vystavení ich agresivite,“ dopĺňa Eliaš.
Najprv kopa papierov
Na chov exotických zvierat pritom treba splniť rad podmienok. Úradníci upozorňujú, že budúci chovatelia by sa mali dobre informovať o tom, do čoho sa púšťajú. Papierovačky im môžu zabrať niekoľko mesiacov.
Budúci chovatelia by si najprv mali zistiť, či je ich vysnívané zvieratko „citesové“ alebo „necitesové“. Takúto informáciu spolu s podrobnými podmienkami na chov by mali zverejňovať všetci obchodníci, ktorí zvieratá ponúkajú. „Cites je vlastne Dohovor o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi rastlín a živočíchov. Vznikol kvôli tomu, že o niektoré druhy je veľký záujem a obchodovanie s nimi by mohlo viesť k vyhubeniu. Cites chráni tisícky rastlín a živočíchov, ktoré sú zoradené do niekoľkých kategórií a štyroch skupín,“ hovorí Beáta Múčková zo Slovenskej inšpekcie životného prostredia. Dohovor Cites chráni napríklad medvede, rysy, vlky, vydry, slony či nosorožce. Ak chce človek chovať niektoré z týchto zvierat, mal by zbystriť pozornosť.
Najprísnejšia je áčková skupina, kde sú niektoré druhy papagájov, opíc či dravcov. Na dovoz a obchodovanie s týmito druhmi zvierat treba mať povolenie od ministerstva životného prostredia. Pri béčkových, céčkových a déčkových zvieratách povolenie na obchodovanie od ministerstva netreba.
„Napríklad pri kúpe papagája si treba zvážiť, či si vyberieme aru alebo žaka, ktoré spadajú pod Cites, alebo radšej andulku či korelu, ktoré týmto dohovorom nie sú chránené. Chovatelia sa tak vyhnú možným komplikáciám pri preukazovaní ich pôvodu,“ uvádza Múčková. Stále sa však nájdu špekulanti, ktorí riskujú a zvieratá objednávajú načierno. Podľa ochranárky, ktorá nechce byť menovaná, má obchodovanie so zvieratami cez internet rastúci trend.
Následne musí chovateľ nájsť vhodné miesto pre svoje zvieratá. Jednotlivé mestá si určujú rôzne podmienky, ktoré majú zakotvené vo všeobecne záväzných nariadeniach. To, čo platí na dedine, nemusí platiť vo veľkom meste. Niektoré mestá úplne zakazujú chov určitých druhov zvierat alebo si určujú ďalšie podmienky. Bez povolenia mesta sa chovateľ nepohne. Ďalší súhlas potrebuje od krajskej veterinárnej a štátnej správy.
Samotný chov musí tiež spĺňať prísne kritériá, v závislosti od druhu zvieraťa. Upravuje ich napríklad zákon o chove nebezpečných živočíchov, ku ktorým patria levy, medvede či rysy. Zvieratá musia byť umiestnené tak, aby nemohli ublížiť človeku napríklad uštipnutím či uhryznutím. Chovateľ musí takisto zabezpečiť, aby neušli. Zvieratám musí poskytnúť plnohodnotnú výživu, umožniť prístup k vode a vytvoriť prostredie, ktoré je prirodzené pre daný druh. Zabudnúť nesmie ani na veterinárne kontroly. Okrem toho musí viesť záznamy o všetkých zvieratách. Tieto ustanovenia kontrolujú veterinári aj ochranári.