Čo možno očakávať v prípade rozdielnych rozhodnutí dvoch senátov Ústavného súdu?
Právna úprava počíta aj s takouto situáciou. Senát rozhodujúci neskoršie, predtým než by rozhodol v merite veci, sa má obrátiť na plénum Ústavného súdu s návrhom na zjednotenie právnych názorov. To znamená, že plénum nerozhoduje vo veci samej, ale zjednocuje právne názory senátov. Senát rozhodujúci neskoršie je viazaný rozhodnutím pléna Ústavného súdu. V praxi to znamená, že od predchádzajúceho rozhodnutia sa môže odchýliť len so súhlasom pléna. Zároveň si však treba uvedomiť, že takýmto zjednocovaním pléna sa už nemôže zasiahnuť do skoršieho rozhodnutia senátu. To má za momentálnej situácie veľký význam.
Z akého dôvodu?
Už v prvom rozhodnutí z povahy veci vyplynulo, že Ústavný súd chtiac-nechtiac, aj keď rozhodoval o sťažnostiach len troch z piatich nevymenovaných kandidátov, fakticky ako keby rozhodol o sťažnostiach všetkých. Lebo ak bude mať prezident vybrať z týchto piatich dvoch sudcov Ústavného súdu, tak bude vyberať zo všetkých piatich, nielen z tých troch, ktorí podali ústavnú sťažnosť, o ktorej už bolo rozhodnuté. V tej najdôležitejšej otázke, či prezident má alebo nemá menovať zo zvyšných piatich kandidátov dvoch sudcov, sa už nič nezmení na tom, ako rozhodol 3. senát v utorok.
Ak nebude súhlasiť sedem sudcov Ústavného súdu, teda nadpolovičná väčšina, čo sa bude diať?
Pri zjednocovaní právnych názorov je vždy aj pri plne obsadenom Ústavnom súde 13 sudcami teoretická možnosť, že sa nedospeje k rozhodnutiu v merite veci. Ak sa ani k jednému právnemu stanovisku nepripojí sedem sudcov, tak sa vec musí z procesných dôvodov zamietnuť. Neúplnosť Ústavného súdu (má len 11 sudcov, poz. red.) zásadným spôsobom zväčšuje riziko takéhoto výsledku, že sa nenájde na zjednocovacie stanovisko dosť hlasov.
Čo to bude v praxi znamenať?
V danom prípade to bude znamenať, že záväzným bude to prvé rozhodnutie a ďalšie senáty sa ho musia pridržiavať. Teda aj 2. senát, ktorý ešte len bude rozhodovať, sa musí držať právneho názoru svojho predchodcu.