Prečo ste vybrali za hlavnú tému tohto ročníka právo na vzdelanie?
Na Slovensku si ťažkáme na náš vzdelávací systém. Neuspokojivých faktorov je viacero. Či je to počet vysokých škôl s rozdielnou kvalitou, alebo mnoho nezamestnaných mladých s vysokoškolskými diplomami. Vieme, že nie sme premiantmi ani v medzinárodných testovaniach PISA a v iných porovnaniach s okolitým svetom.
A vieme aj to, aký význam sa prikladá v medzinárodných ľudskoprávnych štandardoch vzdelávaniu. Právo na vzdelanie patrí k všeobecným ľudským právam a ako také je zakotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v kľúčových ľudskoprávnych dohovoroch. Vzdelanie je ľudským právom samo osebe a zároveň je jedinečným a nezastupiteľným prostriedkom k poznaniu a uplatňovaniu ostatných ľudských práv.
Z Dohovoru o právach dieťaťa vyplýva, že vzdelávací proces má byť ľudskoprávnym procesom. Výbor ministrov Rady Európy konštatuje, že právo na vzdelanie je možné v plnom rozsahu uplatniť len vtedy, keď je vzdelávanie kvalitné. Preto sme siahli po tejto téme.
Čiže nemáme len právo na vzdelanie, ale právo na kvalitné vzdelávanie?
Každé vzdelávanie má byť kvalitným. Dieťa a študujúci má právo chodiť do kvalitnej školy, mať kvalitné učiteľky a učiteľov, ktorí majú významný status v spoločnosti. Súvisí to okrem iného aj s tým, že majú mať taký príjem, ktorý je porovnateľný s prestížnymi povolaniami v krajine. Ale nielen to.
Kvalitná škola je taká škola, ktorá funguje demokraticky a participatívne za účasti všetkých zúčastnených (učiteľskej, žiackej, rodičovskej obce), aby bola pre študujúcich náležitou prípravou na život. Takáto škola by prierezovo a systematicky učila o ľudských právach – o tom, čo sú, čo znamenajú, že sme ich nositeľmi a nositeľkami, ako ich máme rešpektovať.
Celoštátne kolo olympiády sa koná pár týždňov po referende a búrlivej debate o stratégii ľudských práv. Neboli ukážkou toho, že ľudia vlastne nemajú jasno v tom, čo sú ľudské práva?
Súhlasím. Ale ľudia v tom ani nemôžu mať jasno, pretože sa s ľudskoprávnym vzdelávaním vo výchovno-vzdelávacom systéme v takej forme, v akej by sa malo uskutočňovať, nestretli. Ako potom môžu ľudským právam rozumieť? Obdobne to platí aj pre politickú sféru, čo sa významne podpisuje na spoločenskej atmosfére. Na zmenu nestačí úsilie niekoľkých mimovládnych organizácií a vybraných akademických pracovísk, zodpovedný je štát.
Prečo je vzdelávanie o ľudských právach dôležité?
Ľudia dennodenne žijú svoj život vo vzťahu občan, občianka a štát, ale aj v ľudských vzťahoch navzájom. Všade sa stretávajú rôzne ľudské predstavy, potreby, záujmy, úroveň individuálneho života s nejakou inou úrovňou, s nejakou inou inakosťou. Filozofia ľudských práv vychádza z toho, že každý človek sa rodí s ľudskou dôstojnosťou, pretože je ľudská bytosť.
Spojené národy sa v roku 1948 po dvoch svetových vojnách zhodli, že uznanie vrodenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete. Preto vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv zakotvili zodpovednosť každého jednotlivca a každého orgánu spoločnosti, aby sa usiloval vyučovaním a výchovou rozšíriť úctu k ľudským právam a slobodám.
Ako to dnes vyzerá so vzdelávaním v tejto oblasti?
Vezmime si napríklad pedagogické fakulty. Vedú dostatočne budúcich učiteľov a učiteľky k tomu, že akýkoľvek výchovno-vzdelávací proces má byť ľudskoprávnym procesom, v ktorom sa všetci zúčastnení rešpektujú ako ľudské bytosti obdarené ľudskou dôstojnosťou a právami? Ľudskoprávne vzdelávanie by malo byť primerane zastúpené v predprimárnom vzdelávaní, na základných školách, stredných, vysokých, v rámci celoživotného vzdelávania, malo by byť etablovanou akademickou a vedeckou disciplínou. Toto na Slovensku zatiaľ nemáme. Dlhodobejšie sú u nás aktívne niektoré mimovládne organizácie, ale to nestačí.
Takže olympiáda je jednou z mála iniciatív, ktoré sa tomu systematicky venujú?
Olympiáda systematicky funguje od polovice 90. rokov. Spočiatku bola orientovaná nielen na stredné, ale aj na základné školy. Začínali sme a stále pokračujeme so vzdelávaním učiteliek a učiteľov stredných škôl. Spočiatku sa nám hlásili učiteľky a učitelia občianskej náuky a etiky, dejepisu, dnes je to celé spektrum aprobácií.
Ustálila sa tradícia celoslovenských jesenných vzdelávacích podujatí. Postupne začali učitelia pracovať sami na sebe, pôsobili vo svojich pedagogických kolektívoch, stali sa z nich multiplikátori ľudských práv vo vzťahu k žiackej aj učiteľskej obci. Olympiáda prebieha v súčasnosti len na stredných školách. Na to, aby sme obsiahli aj základné školy, nemáme kapacity. Ale dúfame, že sme na dobrej ceste a postupne sa na to vytvoria podmienky.
Ako by mali fungovať ľudské práva na školách?
To je otázka, ktorá ešte len čaká na svoje zodpovedanie v široko poňatej odbornej diskusii všetkých zainteresovaných. Verím, že aj vďaka prijatej historicky prvej Celoštátnej stratégii ochrany a podpory ľudských práv v SR k nej v najbližšom období dôjde. Dnes už je jasné, že bude treba uvažovať o tom ako sa majú etablovať ľudské práva na školách. Ide pritom nielen o to, aby sa o nich učilo, ale aby sa vytvárali postoje, aby sa ľudské práva žili.