Kníh sa nevzdala ani po odchode zo Slovenska

, 30.03.2015 15:00
Alena Andraščíková
Alena Andraščíková Autor: ,

Zdá sa, že ľudia predsa len knihy čítajú. Svedčí o tom aj Týždeň slovenských knižníc, ktorý sa včera skončil. Ukázalo sa, že tí, ktorí začali čítať v detstve, pokračujú v tom aj v dospelosti. Od detstva číta aj Alena Andraščíková (54) z Nitry. Vyštudovaná učiteľka nemčiny vďačí za svoj rozhľad práve knihám.

I keď učiteľstvo zavesila na klinec a v snahe uživiť rodinu odišla pred štyrmi rokmi opatrovať starých ľudí do zahraničia, čítania sa nevzdala. Väčšinou siahne po knihách z domácich knižníc týchto ľudí. Momentálne žije striedavo na Slovensku a v Nemecku, kde sa vo Frankfurte nad Mohanom stará o 92-ročnú paniu.

„Keď som bola školáčka, čítala som všetky detské knižky, ktoré sa mi dostali do rúk. Čítala som veľa, rada a veľmi rýchlo. Za vynikajúci prospech som v prvom ročníku dostala knižku Rozsypané korálky,“ rozpráva Alena Andraščíková. Všetky básničky z nej sa naučila naspamäť, pretože toto ocenenie pre ňu bolo zaväzujúce.

Čítala rozprávky od Dobšinského aj knihy Danka a Janka, Osmijanko, Smelý Zajko. „Pamätám si aj na ,príchuť‘ knihy, na tú esenciu, ktorou tá-ktorá kniha oplývala. Väčšinou som čítala každú knihu niekoľkokrát, bol to môj svet, s ktorým som sa zžila,“ spomína.

V dievčenskom období mala rada knihy z edície Čajka. Boli to knihy pre dievčatá a o dievčatách. „Jedna opisovala život Tonky, ktorá vyrastala v detskom domove, iná príbeh slepého dievčaťa. Všetky boli zo života,“ vysvetľuje pani Alena. Osobitnú kapitolu tvorili knihy povinného čítania. „Čenkovej deti, Ivkova biela mať, Sirota Podhradských,“ spomína. „Na čo nikdy nezabudnem, je román Jar Adely Ostrolúckej. Cez to sa v tom veku naozaj nedalo prelúskať. Veľmi som sa snažila, ale neúspešne,“ hovorí pani Alena.

Aj počas štúdia na gymnáziu sa veľa čítalo. Od Valaskej školy cez Marínu, Maca Mlieča až po Mladú gardu. „Len si nie som celkom istá, či sme boli schopní v tom veku posúdiť a oceniť kvalitu diela,“ uvažuje pani Alena. „Iné to bolo s knihami z maminej knižnice – Angelika na pokračovanie, Levočská biela pani či Večná Ambra lákali ľahkosťou a mali príchuť zakázaného ovocia,“ usmieva sa. Hltanie maminých kníh bolo popretkávané čítaním Remarqua, Hemingwaya či L. N. Tolstého.

Po narodení detí nastalo u Aleny Andraščíkovej dlhé obdobie nečítania. „Postupne som začala fandiť skôr dobrému filmu. Aj preto dnes rada siaham po knihách, ktoré boli sfilmované. Milujem Tolstého Annu Kareninovú, Vojnu a mier, Kafkov Proces, Smrť v Benátkach Thomasa Manna, Mefista Klausa Manna. Nesmiem zabudnúť na Goetheho, na jeho Fausta a Utrpenie mladého Werthera, na moju srdcovku, Kafkovu poviedku Premena,“ vymenúva.

„Keďže sa teraz pohybujem najmä v cudzích domácnostiach, vždy tam siahnem v knižnici po nejakej knihe, naposledy to bola Mannova poviedka Tonio Kroeger,“ vysvetľuje. Priznáva, že má deficit v čítaní slovenskej literatúry. "Možno by som si pri príležitosti mesiaca knihy mala dať záväzok, že najbližšie siahnem po slovenskej knihe. Bolo by to žiaduce aj vzhľadom na moju túžbu napísať knihu,“ uzatvára Alena Andraščíková.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#knihy #Týždeň slovenských knižníc
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku