Nemala ani 15 rokov, keď v auguste roku 1944 s mamou a so staršou sestrou prešli z rodnej obce Habura pri Medzilaborciach k partizánskemu oddielu čapajevovcov, ktorý sa sformoval zo slovenských antifašistov a z vojnových zajatcov. Obaja starší bratia už predtým ušli a pridali sa k odboju. Najstarší brat Vasil už na začiatku vojny – odmietol ísť bojovať proti „bratom Poliakom“.
S partizánmi boli v spojení už pred Povstaním. Najskôr im pašovali zbrane. Jej mama ich nosila v „kolíske“, aké si pre bábätká kedysi vyrábali ľudia, keď chodili robiť na pole. U partizánov robili so sestrou spočiatku spojku. Nosili informácie od dôveryhodných ľudí z územia obsadeného Nemcami. Neskôr sa stala ošetrovateľkou. Keď pani Bergerová rozpráva o ranenom dôstojníkovi, ktorému lekár nemohol v tamojších podmienkach amputovať ruku, krčí nos, akoby stále cítila pach hnisajúcej rany. Taký silný, že sa z neho dvíha žalúdok. A ranený chcel, aby mu pri preväze spievala. Tak sa mu o niečo ľahšie tá bolesť znášala.
Keď na partizánske územie prilietali zásoby z Kyjeva, najviac sa vždy tešila na to, že prídu obväzy. „Často chýbali. Prala som ich v studenej vode v potoku. Mydlo nebolo. Namiesto toho som mala burinu, ktorú u nás voláme kačacie mydlo. Obväzy boli potom zelené,“ spomína. Keď nebolo už ani takých, lekár obetoval svoju košeľu. Zostal mu len vlnený sveter, plný vší, ktoré strašne hrýzli. V peci, v akej sa pečie chlieb, kde tie potvory pravidelne hubili, bol lekárov sveter asi najčastejšie.
Ale nielen lekár sa vzdal svojej poslednej košele. Pomáhali aj ľudia v Závade. Pre vojaka, ktorý s ťažkými popáleninami prežil haváriu lietadla, zháňala v dedine smotanu, aby mu rany mohla natrieť. „Chodila som od domu k domu a každý, kto mal, dal do kanvičky lyžicu, dve. Dali, aj keď jedla nebolo a mali malé deti.“ Doteraz ju trápi, že sa ľuďom zo Závady nešla neskôr po vojne poďakovať. „Toto ma strašne mrzí. Boli to skromní, veľmi dobrí ľudia. Bola u nich ešte väčšia chudoba ako u nás, a predsa sa o všetko rozdelili,“ vraví.
Koncom novembra 1944 prišiel rozkaz prelomiť front a spojiť sa s Červenou armádou. Na tie dni sa nedá zabudnúť. Bola strašná zima, oblasť bola zamínovaná. Boli hladní a smädní, ale nemohli si uvariť ani pár zrniečok fazule, ktorú dostali, aby ich oheň a dym neprezradili. Keď sa im podarilo nadránom dostať sa na druhú stranu, boli na smrť unavení a vysilení. „Nebolo tej sily a energie, aby sme kričali hurá,“ podotkla.
Rodnú dedinu, kam sa aj s mamou a so sestrou potom vybrali, našli vypálenú. „Našli sme koňa, ale mŕtveho. Našli sme kravu, ale mŕtvu. Nenašli sme ani nijakú sliepku. Mamka ale povedali, že na spálenisku nájde hrniec a ja so sestrou aby sme šli vykopať zemiaky,“ hovorí pani Anna. Cestou na pole, keď šli okolo cintorína, našli telo zastreleného slovenského veliteľa partizánskeho oddielu Ľudovíta Kukorelliho. Jeho smrť je doteraz nevyjasnená.
V tie dni chodili po žobraní do úrodnejších častí východného Slovenska. Napokon im pomohol lekár, pri ktorom kedysi ošetrovala zranených. Presťahovali sa do Humenného. Opäť ošetrovala ranených a kŕmila ľudí z oslobodených koncentračných táborov. „Boli vyhladovaní, nemali ani kúska svalu. Boli takí chudí,“ ukazuje tenký malíček.
V rodnej Habure kedysi žilo sedem židovských rodín. Na ich transport spomína so slzami v očiach. „Nemali nijaké kufre, len také uzlíky. Nik nevedel, že ich vezú do plynu. Keď tam mama videla jednu zo žien, s ktorou sa poznala – obe boli bylinkárky, tak jej hovorí – veď tam nachladneš. A utekala jej vziať svoje teplé šaty.“ Nezabudne ani na ženu vo vysokom štádiu tehotenstva, ktorá ledva vládala chodiť, a vojak ju bodákom postrkoval, aby nastúpila. V pamäti jej zostala aj rodina s deviatimi deťmi, od ktorej výmenou za vajíčka dostávali cukor, soľ či kvasnice: „Mali také dobré droždie, že keď som ho niesla domov, tak som si z neho vždy odlamovala. Mama sa čudovala, prečo je ho tak málo, aj keď vedela, že skoro polovicu som zjedla.“
Výročie konca vojny sa pani Anne spája so smútkom i s radosťou. Dva dni pred kapituláciou nacizmu totiž v Prahe umučili a popravili najstaršieho brata. „Nemal ani 28 rokov,“ vraví so slzami v očiach. A ako sa ona pred 70 rokmi dozvedela o tom, že je koniec? „Jedného dňa prišiel pred kaštieľ v Humennom jeden študent a začal rečniť. Vravel, že ide z Košíc a tam sa oslavuje, že je koniec vojny. Aj Michalovce spievajú. A tak vypukla radosť aj Humennom. Takú radosť, ako som cítila, som neprežívala, ani keď sme vtedy v novembri prerazili front,“ povedala už s iskričkami v očiach.
To, čo kedysi zažila, však kdesi vnútri stále zostáva. „Viete, tak ako sú niektorí ľudia závislí od alkoholu alebo cigariet, ja som sa stala závislá od chleba. Keď päť dní nejete nič, len zmrznuté trnky, a potom dostanete kúsok chleba, je to ten najlepší chlieb, aký ste kedy jedli. Odvtedy kam idem, kupujem chlieb.“ A závislá je aj od podhlavníka, ktorý si balí ako prvý, keď ide do nemocnice. U partizánov spávali na snopoch z raže a prikrývali sa dekou, aké sa dávali na kone. Zostal v nej aj hlboký odpor k neonacizmu. „Som nešťastná, keď to vidím… Tí holohlaví nevedia, aké to môže mať dôsledky.“