Z kroník a zo spravodajstva vtedajších novín vyplýva, že na oslavu oslobodenia a Červenej armády sa premenili už prvomájové manifestácie v roku 1945. Tak to bolo napríklad v Piešťanoch, ktoré sovietski (ale aj rumunskí) vojaci oslobodili 4. apríla, čiže v ten istý deň ako aj Bratislavu.
Na slávnostnom sprievode sa zúčastnilo niekoľko tisíc Piešťancov. Potom sa konalo veľké zhromaždenie na námestí pred obecným domom. Mestský kronikár zaznamenal: "Na tomto zhromaždení bolo uznesené, že sa námestie premenuje na Námestie maršala Stalina, bývalá Nádražná ulica na ulicu Malinovského a bývalá Hlinkova ulica na ulicu Edvarda Beneša.“ V priebehu ôsmeho mája začali aj do nášho najznámejšieho kúpeľného mesta prenikať správy o kapitulácii Nemecka. A v nasledujúci deň prepukli ďalšie oslavy. V mestskej kronike sú nazvané "sviatkom slobody“.
Na pravé poludnie znela v Piešťanoch celých päť minút obecná poplachová siréna. A potom sa začalo veľké zhromaždenie už na premenovanom Námestí maršala Stalina. Večer sa konal fakľový sprievod a ohňostroj: "Vojenské jednotky, ktoré sú v Piešťanoch, do neskorých nočných hodín strieľajú do vzduchu z pušiek, guľometov, protilietadlových diel, účinkujú svetlomety, svetlice a podobne,“ stojí v mestskej kronike.
Prečo už 7. mája?
A v Banskej Bystrici prepukli oslavy konca vojny už 7. mája podvečer po tom, čo Nemci podpísali kapituláciu vo francúzskom Remeši, kde vtedy sídlil štáb amerických vojsk generála Dwighta Eisenhowera a čo správu o nej odvysielal londýnsky rozhlas. Regionálne noviny Vatra sa rozhodli vyjsť s mimoriadnym vydaním.
"Kameloti vykrikovali Nemecko padlo! Nemecko kapitulovalo, námestie sa čoskoro zaplnilo a tie noviny išli doslova na dračku,“ zaspomínal si v rozhovore pre Pravdu Koloman Zúrik, ktorý vtedy navštevoval 3. ročník strojníckej priemyslovky. "V dave prevažovali najmä ľudia v uniformách, vojaci aj partizáni, ktorí o chvíľu strieľali zo všetkého, čo mali v rukách, nie však po sebe, ale od radosti do vzduchu. Potom sa konalo zhromaždenie pred radnicou, ktorá ho zvolala miestnym rozhlasom. Na balkón vystúpili bystrické autority, rečnilo sa, básnik Andrej Plávka predniesol príležitostné verše.“
Známy pedagóg a fotograf Zúrik koncom minulého roku zomrel vo veku 88 rokov, ale ten výtlačok Vatry si uschovával do posledných dní ako rodinnú relikviu: "Oslava konca vojny bola pre mňa i mojich vrstovníkov kľúčovou spomienkou,“ prízvukoval.
Správu z Remeša sa však málokde na Slovensku dozvedeli už 7. mája a najmä, zriedkakde sa šírila tak rýchlo. Rádioprijímače v tom čase boli ešte väčšinou zhabané (občania ich museli pri prechode frontu odovzdať vzhľadom na šírenie nepriateľskej propagandy) a noviny vychádzali so značnými problémami.
Bratislavské denníky priniesli síce už 8. mája správy o kapitulácii hitlerovského Nemecka. Vtedajšia Pravda v mimoriadnom vydaní písala palcovými titulkami "Najstrašnejšia vojna dejín skončila“. A "Nemecko bezpodmienečne kapitulovalo“. Zároveň však v správe z Londýna informovala o priebehu Pražského povstania a o tom, ako mu idú na pomoc spojenecké vojská. A 10. mája napísali slovenské noviny už aj o akte bezpodmienečnej kapitulácie v Berlíne. Ľudia sa len postupne dozvedali celú pravdu o tom, prečo museli nacisti kapitulovať dvakrát. Stalin totiž žiadal Spojencov, aby sa kapitulačný akt z Remeša ešte takpovediac ratifikoval tam, odkiaľ nemecká agresia vyšla – v Berlíne.
Akt sa tentoraz udial už na vyššej vojenskej úrovni. Za nemeckú stranu podpisoval kapituláciu maršal Wilhelm Keitel (v Remeši to bol generál Alfred Jodl), za sovietsku – maršal Georgij Žukov (v Remeši – generál Ivan Susloparov).
Ďalšie nedorozumenia vznikli po tom, čo sa Veľká trojka nedokázala dohodnúť na čase oznámenia kapitulácie. Winston Churchill navrhoval 8. máj a Stalin 9. máj.
Dohodnú sa aspoň historici?
Ale vráťme sa na Slovensko. Mimochodom, 8. mája 1945 kapitulovali nielen nemecké ozbrojené sily, ale aj bývalá vláda bývalého slovenského vojnového štátu. V rakúskom Kremsmünsteri podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila americkému generálovi Waltonovi Walkerovi. Exprezident Jozef Tiso sa však naďalej zdržiaval na neznámom mieste (až neskôr vyšlo najavo, že úkryt našiel v kláštore v bavorskom Altöttingu).
A prezident obnoveného Československa Beneš sa 8. mája vybral zo svojho dočasného sídla v Košiciach cez Banskú Bystricu do Bratislavy. Tu sa 9. mája konali oslavy oslobodenia Prahy Červenou armádou a skončenia strašnej vojny. Beneš o tom rečnil po slovensky z balkóna divadla na Hviezdoslavovom námestí.
Deviaty máj sa potom dlho slávil ako Deň oslobodenia Československa. Až do roku 1991, keď vtedajší federálny poslanec a dnešný český prezident Miloš Zeman presadil zmenu, aby štátnym sviatkom bol 8. máj. Niektorí českí historici a pamätníci však nesúhlasia ani s 8., ani s 9. májom.
„Deviateho mája sme obsadzovali Prostějov a desiateho bojovali severne od Brna – Nemci sa nechceli vzdať, tak sme ich rozstrieľali,“ spomínal hrdina od Dukly generál Oldřich Kvapil. A v Milíne pri Příbrame stojí pomník posledných výstrelov 2. svetovej vojny v Európe. Podľa neho sa tam strieľalo ešte aj z 11. na 12. mája. Zvyšky nemeckej armády a jednotiek SS sa tam nemienili vzdať bez boja.