Pamätníci na zaplavený Žitný ostrov nezabudnú

, 12.06.2015 06:00

Od polovice júna boli v nepretržitej službe 126 dní vodohospodári, vojaci, hasiči aj policajti. Z Dunaja sa vylialo vyše miliardy metrov kubických vody. Zo 46 obcí evakuovali 54-tisíc ľudí. Voda zaplavila 250 kilometrov ciest a 70 kilometrov koľajníc. Povodeň zničila na Žitnom ostrove úrodu na 94-tisíc hektároch pôdy a asi 300-tisíc ovocných stromov. Štyritisíc domov bolo zničených a o polovicu viac poškodených. Protipovodňový zásah oficiálne ukončili až 5. júla 1965.

Dnes 89-ročný bývalý vodohospodár z Komárna Vladislav Décsi opisuje situáciu pred 15. júnom 1965 ako nezvyčajnú. „Povodňové vlny na Dunaji odchádzajú v júni až júli. V tom roku veľa nasnežilo a do riek sa dostalo veľa vody zo snehu z Álp. Navyše od marca stále pršalo. Padlo aj 150 milimetrov zrážok denne.“ Pre porovnanie dodáva, že na Žitnom ostrove je ročný priemer 530 až 550 mm vody. „Už koncom marca sme mali druhý stupeň povodňovej aktivity. Jedna vlna odišla a druhá prišla,“ spomína bývalý vodohospodár.

Povodeň na Dunaji v roku 1965.
Povodeň na Dunaji v roku 1965.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Archív Pravdy

Jeho vtedajší kolega Raděk Miškeřík bol v 1965 roku novopečený inžinier. „Hrádze boli zastaralé, zle postavené, deravé a mali nevhodné podložia. Boli tam obrovské priesaky a vznikali vývery.“ Obaja monitorovali vodu a dozerali na hrádze. V službe boli 24 hodín denne, nemal ich totiž v čase pohotovosti kto vystriedať a prespávali na kovovej posteli v úrade.

Žitný ostrov pod vodou

Prívalová voda, ktorá v polovici júna roztrhla pri Patinciach ochrannú hrádzu bola v poradí už siedma povodňová vlna. Cez 80-metrovú trhlinu sa valila voda, ktorá zatopila obce Patince, Iža, Zelený háj, časť Chotína a Marcelová. O dva dni neskôr voda zdolala aj protipovodňovú zábranu medzi obcami Číčov a Kľúčovec. Trhlina mala 86 metrov a na Žitný ostrov sa každú sekundu valilo 1200 metrov kubických vody.

Po pretrhnutí dunajských hrádzí úrady nariadili evakuáciu. Bývalý ženista kapitán Viliam Polák slúžil v pevnosti v Komárne. Na starosti mal logistiku a o katastrofe spred 50-tich rokov hovorí ako o organizovanom blázinci.

Bývalý ženista Viliam Polák ukazuje mapu...
Bývalý ženista Viliam Polák ukazuje mapu zaplavených území na Žitnom ostrove.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Viera Hebertová, Pravda

Do terénu často nechodil, no spomína si na jeden telefonát. „Zrazu zvoní telefón, že vraj jedna pani uviazla na povale a je taká tučná, že nedokáže sama zísť dole. Dostal som pokyn, že mám zobrať obojživelník a ísť ju zachrániť. Naložil som vojakov a išli sme. Babku sme zložili a odviezli na bezpečné miesto,“ hovorí dnes už s úsmevom 80-ročný Bratislavčan. Zažil však aj chvíle strachu, keď jeho vlastná manželka nechcela odísť z domu v čase, keď v Komárne mala hladina Dunaja už výšku osem metrov a mesto bolo odrezané od sveta. Nebola podľa jeho slov jediná. „Ľuďom sa veľmi ťažko odchádzalo z domovov. Čakali do poslednej chvíle, čo sa bude diať. Bolo veľmi ťažké sa na to pozerať.“

Podobne si na povodne spomína aj bývalý príslušník útvaru pohraničnej stráže v Bratislave Jozef Mác. Ako 26-ročný poručík organizoval mužov na pomoc pri evakuácii a neskôr odstraňovaní následkov záplav. „Súcítil som s tými ľuďmi. Neradi opúšťali svoje domovy, pretože niektorí sa tam už nikdy nevrátili. Nemali kam, všetko vzala voda.“

Bývalý policajt František Martiška si spomína, ako kolóny autobusov vozili ľudí zo zaplavených oblastí na stredné a východné Slovensko. „Opačným smerom prúdili nákladiaky naložené lámaným kameňom na priehradu,“ dodáva.

Improvizácia v teréne

Vodohospodári spolu s vojakmi postavili pri Číčove most, z ktorého sypali do vody kamene. Ale ani 200 nákladných áut štrku nepomohlo. Na konci hrádze mala rieka hĺbku osem metrov a silný prúd vody kamene hneď odnášal. Ženistom sa podarilo prehradiť prietrž. Prúd vody však celkom zastavili až potopením šiestich vlečných člnov plných štrkopiesku a kameňa. Odpálili ich priamo v trhline.

Povodeň na Dunaji v roku 1965. Na Žitnom...
Povodeň na Dunaji v roku 1965. Na Žitnom ostrove museli evakuovať až 54-tisíc ľudí.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Archív Pravdy

„Bol to geniálny nápad, inej cesty nebolo,“ vraví dnes generálporučík Jiří Brychta, bývalý náčelník ženijného vojska Československej ľudovej armády. „Toto bola taká mimoriadna a neočakávaná udalosť, pretože to koryto Dunaja nebolo na to pripravené. Bola to storočná voda.“ Podľa jeho slov sa dnes podobná situáciu už nezopakuje. Rovnaký názor majú aj vodohospodári na dôchodku. Povodne boli podľa nich katastrofa, ktorá poukázala na zastaralé hrádze a potrebu nových protipovodňových opatrení. Vtedy sa začalo pracovať aj s myšlienkou vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros.

Tisíce ľudí sa nemali kam vrátiť

Vtedy 27-ročný policajt Martiška mal spolu s kolegom na starosti tri obce. Keď voda opadla, pomáhali aj statikom. „Ľudia stále vyvolávali a chceli vedieť, čo je s ich majetkom a či ich domy ešte stoja, či sa majú kam vrátiť. Ale domy postavené z nabíjanice a surovej tehly začali padať po asi desiatich dňoch.“ Najhoršie, keď voda ustúpila, boli podľa jeho slov komáre. 54-tisíc ľudí ostalo bez strechy nad hlavou. Zdroje pitnej boli kontaminované. Škody na majetku sa vyšplhali na 18 miliárd korún.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Žitný ostrov #povodne #história
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku