Sme pripravení na príchod väčšieho počtu utečencov?
Navrhnuté kvóty boli okolo 700 osôb na dva roky. Keď si to rozdelíme, ide o 350 ľudí ročne. Kapacita záchytného tábora v Humennom je 550 osob, kde sa momentálne nachádza niekoľko desiatok ľudí. V prípade, že by k nám prišlo okolo 400 ľudí, vieme ich v Humennom umiestniť. Treba pritom odlišovať, či ide o žiadateľov o azyl alebo ide o osoby presídlené na Slovensko. Pri žiadateľoch o azyl by Slovensko malo posudzovať ich žiadosti. Neznamená to automaticky, že keď sem príde 380 ľudí, tí musia dostať azyl.
Je na migrantov pripravený štát a spoločnosť?
Nie sme krajina, do ktorej prichádzajú utečenci vo veľkej miere. Tým pádom aj tá pripravenosť Slovenska je veľmi nízka. Máme pár utečencov, ktorí na Slovensku žijú, dostali doplnkovú ochranu. Čo sa týka štátu, sú tu zariadenia, mimovládne organizácie, ktoré sa dlhé roky venujú utečencom a migrantom. Z hľadiska personálneho obsadenia a vybavenosti Slovenska problém nevidím.
Čím prechádzajú utečenci, ktorí sa dostanú na Slovensko?
Osoba sama ide na políciu alebo je zachytená na hranici. Požiada o azyl na polícii. Automaticky prichádza do záchytného tábora v Humennom, kde prechádza karanténou, ktorá trvá tri týždne. Tam sa zisťujú všetky pohnútky, prečo utiekol, čo robí na Slovensku. Robia sa zdravotné vyšetrenia, preveruje sa z bezpečnostného hľadiska. Keď tým všetkým prejde, môže prejsť do utečeneckého tábora, ktoré máme na Slovensku dva. Tábor v Opatovskej Novej Vsi je pre zraniteľnejšie skupiny – rodiny s deťmi, osamelé matky z deťmi. V tábore v Rohovciach sú prioritne umiestnení muži od 18 rokov. V táboroch čakajú na rozhodnutie Slovenska o udelení nejakej formy medzinárodnej ochrany.
Aký je ďalší postup, ak ochranu dostanú?
Záleží na tom, či dostanú azyl alebo doplnkovú ochranu. Ak doplnkovú ochranu, sú presunutí do integračných projektov, ktoré riešia mimovládne organizácie. V rámci projektov máme pre nich príspevok, výučbu slovenčiny, ubytovanie, školskú dochádzku a podobne. Môžu sa pritom odvolať voči rozhodnutiu o neudelenie azylu. Doplnková ochrana je udelená na rok, zmenou v legislatíve by sa mala predĺžiť na dva roky. Ľudia s doplnkovou ochranou môžu začať pracovať a osamostatniť sa. Po roku sa ich situácia prehodnocuje. Slovensko im ochranu predĺži alebo zamietne – vtedy sa musia vrátiť do krajiny, odkiaľ prišli. V prípade udelenia azylu osoba zostáva na Slovensku, môže voľne cestovať v rámci Európy, dostane jednorazový príspevok od štátu a tu začína tvrdý boj, realita. Musí sa sám o seba postarať. Platiť poistenie, zdravotnú starostlivosť, ubytovanie, robotu. Pre ľudí, ktorí nemajú zázemie, sú to ťažké situácie.
Ešte raz. Ak by prišiel väčší počet migrantov, sme pripravení na to, aby sme ich prijali a integrovali?
Treba povedať, čo je veľký počet. Kapacita Humenného je 550 osôb, tábora v Rohovciach 140 osôb a v Opatovskej Novej Vsi tiež 140 osôb. Keby prišlo toľko ľudí, vieme ich ubytovať. Keby prišli tisíce, potom by sa musela situácia riešiť inak. V minulosti sme mali aj tisíce migrantov. V roku 2004 ich bolo 10-tisíc. Takže určite sa to dá zvládnuť.
Nie sú imigranti aj bezpečnostné riziko?
Každý jeden migrant je v rámci azylového konania preverovaný. Slovensko by malo klásť dôraz na to, aby boli tieto osoby dôkladne preverené. Aj medzi žiadateľmi o azyl, ktorí prichádzajú na Slovensko, nie sú len slušní ľudia, ktorí prichádzajú s dobrými zámermi. Sú medzi nimi aj ľudia, ktorí konajú mimo zákona. Štátne orgány by to mali včas odhaliť, identifikovať ich a vyhostiť ich z krajiny. Tým, že je ten počet migrantov malý, sa nám to darí veľmi dobre. Tieto osoby sú vracané do krajiny pôvodu. Ak by sa náhodou stalo to, čo v Taliansku, že sem začnú prúdiť tisíce utečencov, to už nie je zvládnuteľné. Ale myslím si, že náš prípad to nebude.
Čo treba robiť, aby nevznikali getá migrantov?
V západných krajinách podcenili otázku integrácie, snažili sa ich dávať na okraj spoločnosti a preto vznikli getá. Hovoríme o tom aj s Migračným úradom. Treba sa snažiť týmto ľuďom pomôcť, aby nezostali na okraji spoločnosti.
Máme dosť učiteľov slovenčiny pre cudzincov?
Utečenci niekedy nevedia po anglicky, či francúzsky, poznajú len svoj jazyk. Učiteľa to stojí strašne veľa námahy. Ale máme takýchto učiteľov. Čo sa týka záujmu o slovenčinu, niektorí žiadatelia veľmi dobre vedia, že šanca na udelenie azylu je na Slovensku mizivá a tak aj tá motivácia učiť sa slovenčinu je minimálna. Potom sú takí, ktorí na slovenčinu chodia veľmi radi. Ak im však v rámci azylového konania príde negatívne rozhodnutie, začnú vnímať Slovensko ako krajinu, ktorá ich tu nechce a motivácia ide dole. Ťažko ich potom presvedčíte, aby sa snažili učiť jazyk.
Z akých krajín prichádzajú najčastejšie?
To sa mení. Pred rokom a pol tu boli ľudia najmä z Afriky – Somálska, Pobrežia Slonoviny, Konga. Teraz máme ľudí arabského pôvodu, z Palestíny, Indie, Sýrie, Sudánu, ale aj z Gruzínska a Ukrajiny. <OT> Ako sa tu ocitol človek zo stredu Afriky – Konga, ktoré určite nie je rajom na Zemi? <A> Sú tam naozaj hrozné pomery, etnické čistky. Čo nám ľudia rozprávali, je až neuveriteľné. Cesty ako sa dostali na Slovensko sú rôzne. Niektorí idú cez prevádzačov, ktorí majú vytvorené cesty do Európy. Alebo idú na vlastnú päsť. Cez Stredozemné more stále chodia utečenci, aj keď predtým to nebolo v takých veľkých počtoch. Veľká časť ľudí prichádza z východu cez Rusko a Ukrajinu. Tí ľudia prejdú veľa toho, kým prídu na Slovensko. Niektorí šli do Švédska a ocitli sa u nás.
Z akých dôvodov najčastejšie utekajú?
Dôvodom je väčšinou prenasledovanie v krajine pôvodu z politického hľadiska alebo preto, že v krajine fungujú teroristické organizácie a verbujú týchto ľudí. Keď nechcú byť ich súčasťou, zabijú ich. Máme ľudí, ktorí odchádzajú kvôli inej sexuálnej orientácii, ktorá sa v niektorých štátoch trestá smrťou. Máme ľudí, ktorí predtým pracovali pre americkú armádu. Americká armáda ich v Afganistane najímala na tlmočenie, ako šoférov a keď sa Američania stiahli, miestna moc sa obrátila proti nim, pretože spolupracovali so západom. V Afrike sú zas etnické konflikty a chudoba.