Ide pritom o deti, pre ktoré je linka často poslednou nádejou na pomoc, po tom, čo ich okolie „šikanu“ podcenilo. Psychológ vidí problémy najmä v rodičoch, ktorým chýba osobný kontakt vo výchove, a s tým súvisí nedôvera školákov voči nim.
Preto niektoré deti rodičov obchádzajú. Zdôverujú sa radšej rovesníkom, ktorí majú rovnaké záujmy a problémy ako oni, alebo kontaktujú učiteľov, a keď ani tí nepomôžu, oslovia Linku detskej istoty. Vtedy sú už veľakrát v bezvýchodiskovej situácií.
„Určite mnohým deťom vedia pomôcť aj v škole, doma alebo na iných miestach. K nám sa dostávajú prípady, ktorým sa nedostalo pomoci,“ vysvetlila riaditeľka Linky detskej istoty Eva Dzurindová. Na ich snahu o riešenie problému však okolie dieťaťa nie vždy pozitívne zareaguje. „Z niektorých škôl nám zavolajú a poďakujú za upozornenie, v iných tvrdia, že u nich sa niečo také nemôže diať,“ povedala Dzurindová s tým, že spolupráca školy je z hľadiska predchádzania ďalšiemu šikanovaniu obzvlášť dôležitá.
„Veľakrát sú telefonáty absolútne akútne. Dieťa má vyjsť zo školy a bojí sa, pretože ho tam čaká skupinka, ktorá si s ním chce niečo vyriešiť,“ uviedla Lýdia Marošiová z agentúry 2muse, ktorá robila prieskum o šikanovaní. V takýchto prípadoch je pravidlom vždy zabezpečiť dieťa tak, aby sa ubližovanie skončilo.
Šikanovanie sa objavuje najmä v škole a na internete, pretože deti tam trávia najviac času. Až v 90-percentách si ubližujú medzi sebou. Najrozšírenejšie je fyzické týranie, bitka, vyhrážanie sa a výsmech. Dievčatá trpia častejšie šikanovaním na internete, takzvaným kyberšikanovaním. Chlapci sú obeťami celkového šikanovania.
V akých situáciách sa dieťa na linku obracia, je podľa psychológa Miroslava Kohuťára individuálne. Rozlišovať treba atmosféru v rodine, ale aj odlišný charakter chlapcov a dievčat. „Dievčatá sú skôr uzavreté a väčšinou vyhľadajú linku ako posledné krajné riešenie. U chlapcov je to pravý opak. Sú zvyčajne výbušní a môžu linku kontaktovať hneď, pretože riešia problém okamžite,“ dodal psychológ.
Linka môže dieťaťu poradiť okamžite alebo prípad nahlásiť úradu sociálnych vecí a rodiny, centru pedagogicko-psychologického poradenstva, ktoré sa nachádza v každom okresnom meste, prípadne aj polícii. „V prípade volania priamo z ohrozujúcej situácie sa snažíme dieťa motivovať, aby okamžite kontaktovalo niekoho, kto môže prísť na pomoc, prípadne tiesňové linky,“ vysvetľuje Jana Šimončičová z Linky detskej istoty.
Každodenne je na linke dvanásťčlenný tím zložený z odborníkov z odborov ako psychológia, sociálna práca či liečebná pedagogika. Niekedy im vypomáhajú aj študenti týchto odborov. Dokopy tam pracuje asi 45 konzultantov. Deťom odpovedajú nepretržite 24 hodín, sedem dní v týždni. Popri nonstop linke je štyri hodiny denne k dispozícií aj čet. Nikdy nezisťujú viac, ako je dieťa ochotné povedať, a zachovávajú anonymitu volajúcich.
„Najčastejšie sa nám ozývajú deti okolo 13.00, keď sa končí vyučovanie, a vyťaženosť linky pretrváva do 22.00 hodiny. Denne máme asi 70 telefonátov. Prevádzkujeme toľko klapiek, koľko je možné, napríklad v poobedných hodinách by sa ,uživilo‘ pokojne aj viac operátorov. Menej ľudí znamená logicky nižšiu možnosť sa na linku dovolať,“ uviedla Jana Šimončičová. Deti volajú najmä v čase, keď už nie sú v škole a rodičia ešte nie sú doma. Linka často zastupuje práve rodičov a učiteľov.
„Riešili sme napríklad šikanovanie na základnej škole. Chlapec to hovoril rodičom, ktorým sa nepodarilo riešiť šikanovanie s druhým dieťaťom. Takže boli trochu rezignovaní a vec nechali tak. Chlapec to skúšal povedať aj triednej, ale jej napomenutie šikanovateľov nepomohlo. Potom našiel naše číslo a zavolal. Momentálne jeho prípad už preveruje centrum poradenstva a prevencie,“ dodala Šimončičová.
Školený operátor podľa nej dokáže odhaliť aj klamstvo dieťaťa. Každého je však potrebné vypočuť a vyriešiť jeho problém. „Snažíme sa poradiť, ako najlepšie vieme. To, čo dieťa hovorí, berieme vždy vážne,“ vysvetlila.
Psychológ vidí za nevšímavosťou rodičov k problémom deti najmä pracovné zaťaženie a nedostatok času. „Deti sa väčšinou vychovávajú prostredníctvom telefónov. Prebieha kontrola, čo bolo v škole, čo je nové a podobne. Chýba však osobný kontakt. Výchova sa preniesla do takej vzdialenej roviny,“ vysvetlil Kohuťár.
Niektorí rodičia často ani nevedia, kde ich deti sú a čo robia. Podľa prieskumu HSBC (Health Behaviour in School-Agend Children) približne 30-percent otcov jedenásťročných a polovica otcov trinásť- až pätnásťročných školákov nevie, čo ich deti robia vo voľnom čase a kam chodia večer. Niektorí jedenásťroční sa podľa prieskumu už môžu každý deň stretávať s kamarátmi po ôsmej večer.
Pravidlá obmedzujúce sledovanie televízie, hranie hier na počítači či surfovanie na internete chýbajú podľa prieskumu asi 40 percentám 11-ročných.