Sumy priznané jednotlivým sťažovateľom sa pohybujú od 32 000 eur do 216 000 eur. Sťažovatelia pôvodne od SR požadovali vyplatenie sumy vo výške takmer osem miliónov eur.
„Pokiaľ ide o náklady a výdavky, ESĽP akceptoval výhrady vlády a uplatnené nároky považoval za prehnané. Sťažovateľom priznal 25 percent sumy uplatnenej z titulu trov znaleckého dokazovania, to znamená 29 351 eur a 50 percent sumy uplatnenej z titulu právneho zastúpenia v konaní podľa Dohovoru, teda 42 613 eur,“ povedala Donevová.
Súd sťažovateľom ďalej priznal 7 958 eur, ktoré pokrývajú ďalšie náklady znaleckého dokazovania z roku 2010, náklady na preklady dokumentov a na odborné vyjadrenie. Sťažovateľom súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia pred vnútroštátnymi orgánmi, keďže tieto náklady neboli nevyhnutne vynaložené za účelom odstránenia porušenia Dohovoru. Celkovo im ako náhradu nákladov a výdavkov priznal sumu 79 922 eur.
V súvislosti s týmto rozsudkom zástupkyňa SR pred ESĽP pripomína, že v rozsudku z 28. januára 2014 ESĽP s poukázaním na to, že súd dostal ďalších 13 podobných sťažností a štátom uskutočnené legislatívne opatrenia neriešia situáciu existujúcu pred ich zavedením, uviedol, že štát bude v zmysle článku 46 Dohovoru povinný uskutočniť ďalšie opatrenia, predovšetkým zaviesť osobitný prostriedok nápravy, ktorý umožní získať osobám v podobnej situácii náhradu škody za zistené porušenie. Vzhľadom na uvedené bude júlový rozsudok ESĽP podľa ministerstva spravodlivosti predstavovať pre vnútroštátne orgány významný návod pri prijímaní všeobecných opatrení na výkon rozsudku z 28. januára 2014, nad ktorým dohliada Výbor ministrov Rady Európy.
Podľa rozsudku ESĽP z januára 2014 v kauze Bittó a ďalší proti SR je štátom nariadené regulované nájomné v bytoch porušením práv ich vlastníkov. Vlastníci bytov z Bratislavy a Trnavy v sťažnosti podanej na súd tvrdili, že nájomné, ktoré sú oprávnení v súlade s platnými právnymi predpismi požadovať, je omnoho nižšie ako náklady na údržbu ich domov a je neprimerane nízke v porovnaní s trhovým nájomným.
Sťažovatelia preto žalovali Slovenskú republiku pre porušenie ich majetkových práv zaručených protokolom k Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Predovšetkým tvrdili, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku na nich uvalil neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Tiež namietali, že sú diskriminovaní v porovnaní s vlastníkmi domov a bytov, na ktoré sa systém regulovaného nájomného nevzťahuje.
Súd v rozsudku poukázal na to, že regulácia nájomného sa na Slovensku uplatňuje už viac ako dvadsať rokov, pričom na väčšinu dotknutých bytov sa vzťahuje počas celého tohto obdobia. ESĽP zdôraznil tiež to, že vláda viackrát avizovala dereguláciu nájomného, pričom sa tieto plány vždy odložili.
Súd pripustil, že nedostatok nájomných bytov po páde komunistického režimu odôvodňoval úpravu vzťahov medzi vlastníkmi a nájomcami. Legitímny spoločenský záujem podľa súdu však vyžaduje spravodlivé rozdelenie sociálneho a finančného bremena – o to viac v prípade, keď sa regulácia nevzťahuje na veľký počet bytov a opakovane došlo k časovým posunom pri plánoch vlády ukončiť reguláciu nájomného.
Podľa názoru ESĽP štátne orgány v tomto prípade nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv sťažovateľov, „v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku sťažovateľov“.
Európsky súd osobitne neposudzoval námietku týkajúcu sa diskriminácie sťažovateľov. V závere poznamenal, že dostal ďalších 13 podobných sťažností a štátom uskutočnené legislatívne opatrenia neriešia situáciu existujúcu pred ich zavedením. Štát preto bude povinný uskutočniť ďalšie opatrenia, predovšetkým osobitný prostriedok nápravy, ktorý umožní získať náhradu škody za zistené porušenie.