Lúčnica – môj život, predstavenie, ktoré vzniklo pri príležitosti 85. narodenín legendárneho choreografa, prilákalo do hľadiska amfiteátra takmer desaťtisíc nadšencov folklóru. A nechýbal medzi nimi ani prezident Andrej Kiska, ktorého primátor mesta Detva Ján Šufliarsky privítal v kroji s pohárikom dobrej detvianskej „rožovky“. Tak, ako sa v Detve patrí.
Hľadisko detvianskeho amfiteátra sa naplnilo do posledného miesta, ba aj prekročilo svoje kapacity. Keď sa niekoľko tisíc ľudí naraz postavilo a pri príchode Štefana Nosáľa búrlivo tlieskalo, nejednému Detvanovi sa od dojatia tisli slzy do očí. A bolo to obojstranné. „Šťastný som. Že som doma. Že ma takto prijali,“ neskrýval dojatie jeden z najznámejších Podpoliancov a čestný občan Detvy profesor Nosáľ.
Nad detvianskym amfiteátrom sa vznášal taký duch spolupatričnosti a hrdosti, ako už dávno nie. „Sme nesmierne šťastní, že tu pán Nosáľ je. Málokedy pociťujem taký pocit hrdosti na svoj rodný kraj ako teraz. Mám zimomriavky po celom tele a zo zimy to nie je,“ opisoval svoje emócie štyridsaťročný Jozef z Detvy.
Úspech mali aj domáce súbory s otváracím programom Svadba na Detve. Jedinečné scénické predstavenie priblížilo krásu, ktorú nám zanechali naši predkovia. Podpolianci sú známi svojou láskou k folklóru. Sú hrdí na svoje zvyky a obzvlášť na ľudí, ktorí ich prezentujú. A takým človekom je aj velikán slovenskej kultúry profesor Nosáľ. Jeho detstvo sa viaže na rodnú Hriňovú a okolité lazy, o ktorých vždy hovorí s láskou.
„On je veľký učiteľ. Zodpovednosti a hrdosti. Naučil ma byť hrdou na to, že pochádzam zo Slovenska a z Detvy. A že to môžem reprezentovať v zahraničí. Toto som spoznala v Lúčnici,“ povedala o ňom ďalšia známa Detvianka, Anička Dudášová, sólistka Lúčnice. Od detstva tancovala v detvianskych domácich súboroch. Tam si zamilovala folklór a dnes je tanečnica z Lúčnice.
Foto: Tomáš Belko
„Tancovať doma je sen každého lúčničiara. Stáť na domácej scéne, to sú tie najkrajšie pocity. Je to také zadosťučinenie za 11 rokov, čo pôsobím v Lúčnici. Ten pocit, že som doma a sú tu ľudia, ktorí ma poznali ako dieťa, je neopísateľný,“ dodala Anička.
Folklórne slávnosti neboli len o speve a tanci, ale aj o pripomínaní si dedičstva predkov. O úcte k tradíciám a pôvodným remeslám. Tie prišli ukázať i rodáci zo zahraničia, z Chorvátska či zo Srbska. Ako povedal Vladimír Skalský, predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí: „Ich bohato zdobené kroje a ľudové výrobky sú pastvou pre oči, tradičné jedlá zas potešili žalúdok.“ Naozaj bolo z čoho vyberať, každý návštevník festivalu si prišiel na svoje.