Asociácia vlastnila päťposchodovú budovu v odhadovanej hodnote asi 15 miliónov eur na polovicu so Spolkom slovenských spisovateľov. Niektorí členovia spolku dnes Beláka obviňujú, že polovicu patriacu asociácii predal nezákonným spôsobom a za podhodnotenú sumu 1,3 milióna eur súkromnej firme Arthur DS.
Klub spisovateľov na Laurinskej ulici, píše Belák, bol pre pamätníkov posledným skanzenom doby, v ktorej sa literatúra považovala za hlas národa. „Tento obraz ako pečiatka na liste z minulého storočia však už s dnešnou realitou nemá nič spoločné,“ pokračuje. Opätovné nariekanie a hromženie, ktoré vyvolalo konečné zatvorenie klubu, mu pripomína „skôr frašku ako úprimný záujem o priestor, kde sa kedysi pestovala kultúra“.
„Spisovatelia združení v Spolku slovenských spisovateľov a v Asociácii organizácií spisovateľov Slovenska už dávno sami rozhodli, aký bude osud budovy, ktorú dostali po nežnej revolúcii zadarmo,“ uvádza ďalej Belák. Nadobudnutie majetku, ako však pripomína, malo byť pre nových majiteľov predovšetkým záväzkom, aby sa o zverenú nehnuteľnosť aj zodpovedne starali, ako skutoční vlastníci.
„Žiaľ, obdobie vyše dvadsiatich rokov spravovania lukratívneho majetku možno skôr nazvať dojením kravy, ktorej sa nedostáva krmivo a jej maštaľ sa pomaly rozpadáva,“ prirovnáva Belák. Vinu na tom má podľa neho každý jednotlivý člen Klubu spisovateľov, keďže sa priamo či nepriamo, vedome či nevedome zaslúžil o súčasný stav budovy, ktorá bez potrebnej údržby pomaly, ale iste schátrala.
„Dnes tu pomôže len zmena. Nie v budove, ale v myslení literátov, tvorcov, ktorí by mali byť schopní sebareflexie a rozumne riešiť aj problém s Klubom spisovateľov,“ mieni šéf asociácie. Pripomína, že Arthur DS ako nový správca budovy nemá dôvod prevádzkovať v nej za svoje finančné prostriedky aktivity literátov. „Jedinou záchranou Klubu spisovateľov je dohoda a trochu triezveho pohľadu na dnešný svet, ktorý je o peniazoch,“ uzatvára svoje stanovisko Belák.