Aby však z úrody nič nevyšlo nazmar, musia sa najmä teraz poriadne obracať. Aktuálne ich zaplavili všetky farby leča. Anna s Erzsébet ho pripravujú s láskou, fantáziou a na tisíc spôsobov.
Na hlavnú lečovú sezónu sa sestry chystajú už niekedy od februára. Prípravám sprvu „velí“ mladšia Erzsika, absolventka strednej záhradníckej školy. Do plastových téglikov s hlinou precízne vysadí semienka paprík, o tri týždne neskôr paradajok. Pravidelne ich zalieva, kým z nich nevzídu zelené planty. „Do apríla ich máme za oknom, kde na ne svieti slnko,“ hovorí.
Potom už planty presadia do fóliovníka, aby zosilneli a nezostali len tenké a vysoké. V júni odtiaľ zbierajú prvé zrelé papriky. Klasické neštipľavé biele, ale aj baranie rohy či alma papričky v tvare jabĺčka. Prvým paradajkám treba na dozretie ďalšie dva týždne. „Zakryté pod fóliou nám dozrievajú malé okrúhle rajčinky. Tie veľké mäsité, zvlášť vhodné na zaváranie, zberáme až v auguste, dozrieť musia voľne na slniečku,“ dodáva Erzsi.
Lečo dievčatá začínajú „vo veľkom“ variť v júli. Už predtým v záhrade nazbierajú cibuľu, ktorá je pri príprave takisto nevyhnutná. „Receptov na toto jedlo je nespočetné množstvo, pre každý región je charakteristický iný,“ vysvetľuje staršia sestra Anna, povolaním ekonómka, ktorá v tejto etape preberá velenie.
„Základom nášho leča je len cibuľa a paprika,“ pokračuje Anka. Najmä Erzsika vyžaduje obe ingrediencie nakrájané na maličké kúsky. Cibuľku upražia na oleji, pridajú papriku, podlejú, posolia, poprášia mletou štipľavou paprikou. Ďalej sa uplatní fantázia a iné produkty, no nijaké dokúpené.
Do zmesi primiešajú napríklad mladé, na kocky nakrájané cuketky, patizóny či tekvičky, ktorých majú takisto plnú záhradu. Spolu všetko podusia. Žiadne vajcia, párky či klobáska, svoje lečo najradšej zjedia len s varenými zemiakmi. A Erzsi je výrazne chlebová, neraz k porcii „zošpajzuje“ aj polovicu bochníka, hoci na jej postave to vôbec nevidieť.
Ako leto postupuje, cibuľovo-paprikový základ zlepšujú stále novými doplnkami. V slanej vode predvareným a nakrájaným kalerábom, fazuľovými strukmi či bôbmi, ale netradične aj pevnými listami mangoldu, ktoré sa podobajú kelovým. A, pravdaže, teraz v auguste už najčastejšie paradajkami. Musia byť obarené vo vriacej vode, ošúpané a takisto nadrobno nakrájané. Pokrájanú papriku pritom na spenenej cibuľke nechávajú iba zopár minút, len kým pripravia rajčiny.
Takto, vo verzii s paradajkami pripravené lečo, zaliate len trochou octu a „deko nálevom“, už aj sterilizujú v pohároch. „Najviac sedemdecových, aby sme neskôr obsah zjedli naraz. Dobre ich uzavrieme, dáme do zaváracieho hrnca a od zovretia vody ich tam krátko necháme, len tak zo tri-štyri minúty,“ opisuje opäť Erzsi.
Nasleduje „špecialitka“, ktorú ich vraj kedysi naučila mama. Poháre vyberú, utrú do sucha a zabalia do teplej deky, kde ich voľne nechajú vychladnúť. Keď im kedykoľvek v zime príde „na chuť“, obed či večeru majú rýchlo hotové.
Na iný spôsob zavárajú dievčatá len udusené papriky v paradajkovej omáčke. Z rajčín vonku dozretých uvaria pretlak, prepasírujú ho cez husté sitko, zmiešajú s nakrájanými paprikami, nalejú do pohárov a sterilizujú. Len tak, bez oleja či ďalších prísad.
„K tomuto základu potom pridávame mäso, najčastejšie kuracie, no použiť možno akékoľvek,“ pokračuje Anička. Takýchto pohárov za sezónu pripravia okolo dvadsať či ešte trochu viac. Treba ich však použiť najneskôr do nasledujúceho apríla, aby sa obsah nepokazil.
Ani zvyšné paradajky, ktorých sa im v záhradke pravidelne rodí oveľa viac ako paprík, Anka a Erzsi nevyhadzujú. Vyrobia z nich ročne do sto pohárov kečupu. A pridajú zo štyridsať pohárov zavarených rajčín, čo zostali zelené a už by sotva dozreli. Ich komora je vôbec vždy plná pestrých zaváranín od výmyslu sveta. Zavárajú malé cibuľky, mrkvičky, uhorky… a keď ich do ďalšieho leta zjedia, zavaria nové.