Padák otvoril 100 metrov nad zemou. Skákať budem ďalej, tvrdí Richard Kolozsi

Patril k posledným, ktorí sa dostali z lietadla. Od zeme ho delilo tristo metrov, alebo, ak chcete, pár sekúnd, keď sa z neho vyškriabal. Bratislavčan Richard Kolozsi, bývalý reprezentant v modernom päťboji, má za sebou najťažšiu chvíľu v parašutistickej kariére. Patrí k tým, ktorí vo štvrtok zrážku dvoch lietadiel nad Červeným Kameňom prežili. Siedmi jeho kamaráti také šťastie nemali.

, 21.08.2015 18:23
Richard Kolozsi Foto: ,
Richard Kolozsi ukazuje, ako sa po náraze správalo lietadlo, v ktorom sedel.
debata (12)

Nechcem vás tlačiť do špekulácií, ale čo sa podľa vás stalo?
Nedokážem povedať. Nie som odborník na lietanie v zostavách. Let vo formácii má svoje pravidlá. Lietadlá majú mať určitú vzdialenosť, správajú sa a komunikujú ako jedno lietadlo a vždy sme to druhé videli. Viem, že lietajú tesne pri sebe, občas som si aj hovoril, ako sú blízko, s tým, že piloti vedia, čo majú robiť. V každom lietadle sedia dvaja piloti a let je pre nich relatívne rutinný.

Prečo sa priblížili, je pre mňa nepochopiteľné. Napadá mi všeličo možné, mohla byť nejaká turbulencia, možno jeden urobil manéver, ktorý druhý neočakával, možno obaja urobili naraz manéver, ktorý rezultoval do zrážky. Nevidel som to, priznám, posielal som v tej chvíli cez telefón mail. Dôvod zrážky je pri skúsených pilotoch absolútne nepochopiteľný a možno sa ho raz dozvieme.

Ako ste vnímali moment zrážky?
Ani som neevidoval, kde sme, ako sme vysoko. Pár minút predtým na pípač oznámil výšku tristo metrov, z ktorej sa dá už vyskočiť a bezpečne otvoriť záložný padák. To je chvíľa, ako keď vám v komerčnom lietadlo dovolia odopnúť bezpečnostné pásy. Aj my sa odopneme, dáme dole prilby, rozprávame sa. Zrazu som počul jedného z ľudí v našom lietadle, ktoré letelo vyššie, ako kričí: Preboha, čo sa deje, čo robia, to je zlé! Cez okienko som zazrel siluetu druhého lietadla, nebolo mi jasné, či je to nejaký vážny problém, lebo aj v minulosti som mával pocit, že lietadlá sú príliš blízko. Až kým sa neozval náraz. Nebol to veľký rachot a prirovnal by som to k pocitu, ako keď sa rozkolíše kabínka lanovej dráhy. Ťuk, ťuk, buc. Trochu nás to vo vnútri poprehadzovalo. Sedel som čelom k druhému lietadlu a po náraze som skončil medzi ľuďmi oproti. Na to ten, čo si to všimol prvý, kričal dvere, dvere a roleta sa zdvihla. Bol som v lietadle aj s bratom. Aj keď je skúsený, má trochu menej odskákané. Prvá myšlienka patrili jemu, chcel som mu poradiť, nech otvára najskôr záložný padák, ale nebol na to čas. Hneď po otvorení prví ľudia začínali skákať von.

Hneď ste vedeli, že je zle a musíte skákať?
Keď sa zrazia dve lietadlá, nie je najmenší dôvod, aby sme ostávali v nich bez ohľadu na to, či sú stroje v poriadku alebo nie.

Richard Kolozsi vysoko nad zemou. Foto: archív Richarda Kolozsiho
Richard Kolozsi Richard Kolozsi vysoko nad zemou.

Je na to nejaký predpis?
Nie. Kapitán určuje, ako sa bude skákať, on dáva povel k výsadku, ale ani na to nebol čas. Mal svoje starosti. Je to skôr taký úzus, ak je lietadlo poškodené, a môžeme, tak skáčeme. Pilotom nijako nepomôžeme, naopak, lietadlo s nami je ťažšie a tým sa horšie ovláda. Každý v tom momente bojuje o holý život, lebo nevie, či to lietadlo drží na poslednom nite, alebo sa len oškrel lak. Okamžite sme išli vyskakovať.

Prevláda v takej chvíli rozum, alebo pud zachrániť sa?
Veľa z toho, čo sme urobili, bolo pudové. Každý v tom momente chcel byť z lietadla preč. Skydiving je o skúsenostiach a rutine. Aj ľudia, ktorí majú za sebou tisíc zoskokov, si vždy skontrolujú, či je všetko tak, ako má byť a prejdú si pred skokom každý úkon. Raz ročne sa robí preskúšanie, v rámci neho aj riešenie závažných situácií. Ako v letectve, aj v parašutizme robí každá nehoda skákanie bezpečnejším, lebo sa odstránia potenciálne chyby. Absolútne každý vedel, že sa musí dostať von: ak bude dostatočná výška, otváram hlavný, ak nie, rovno záložný padák. Tí, ktorí vyskakovali prví, pristávali na hlavných padákoch. My, čo sme sedeli tesne za pilotmi a boli poslední, sme boli na padáku až 100 metrov nad zemou. Automaticky som otváral záložný.

Čo sa dialo s lietadlom, kým ste sa dostali von?
Po prvotnom popohadzovaní sa začalo krútiť tak, že odstredivá sila išla, žiaľ, oproti dverám. Chytilo ľavotočivú rotáciu, asi bola poškodená pravá strana krídla. Zároveň klesalo, ale nie ako kameň. Trochu plachtilo. Dôležité bolo, že keď odstredivá sila na chvíľu povolila, sme sa mohli drať ku dverám. Neviem, čo v tom momente mali v hlave piloti, boli sme vo výške maximálne 1500 metrov, navyše pod nami kopec, teda 300 metrov vyššie ako hladina nad letiskom a s poškodenými lietadlami v takom stave sa aj piloti zrejme len snažili zachrániť, čo sa dalo. Možno si uvedomili, že keď už nič iné, tak musia dostať parašutistov von a teda robili maximum preto, aby rotáciu zastavili. Dialo sa to v dvoch, troch vlnách. Chvíľu sa dalo hýbať, chvíľu nie.

Zamyslený Richard Kolozsi. Foto: Robert Hüttner, Pravda
Richard Kolozsi Zamyslený Richard Kolozsi.

Posledný moment v lietadle?
Ležal som na podlahe, držal som sa okraja dverí, vedľa mňa ešte jeden, zrejme Roman Bakič, ale to neviem presne. Myslím, že sme boli jedni z posledných v lietadle. Ani nemôžem povedať, že som vyskočil, ja som sa von vyškriabal. Po strate kontaktu s lietadlom som letel k zemi chrbtom, tak som sa len rýchlo pretočil na brucho a otváral záložný padák. Krátko na to som videl druhú mašinu, ktorá stratila chvost, bola úplne neriaditeľná a predo mnou padla rovno do lesa, kde sa ju snažili neskôr zahasiť. Naše lietadlo padlo asi kilometer odtiaľ. Žiaľ, ani jedno nebolo spôsobilé, aby pristálo a niekto to vnútri prežil. Mali sme veľké šťastie, že uprostred lesnatého a skalnatého terénu bola naozaj veľká lúka bez káblov a iných prekážok. Aj keď bola strmá, ale dalo sa na nej pomerne pohodlne pristáť, napokon ani vykĺbené členky sme nemali.

Ešte kým sa mi otvoril padák som videl, že popri mne niekto preletel, čo vzhľadom na moju veľmi nízku výšku otvorenia nenaznačovalo nič dobré. V takej malej výške stačí drobné zaváhanie. Vyskakovali sme menej ako 300 metrov nad terénom. Záleží aj na šťastí. Ja som ho mal. Voľným pádom klesáte rýchlosťou sto metrov za dve sekundy. Ak nezareagujete rýchlo, nie je šanca. Od opustenia lietadla po náraz na zem neprešlo v mojom prípade viac ako 10 sekúnd. Z nášho lietadla sa dostali všetci, ale Marián Mindek starší to, žiaľ, nezvládol. Tragickosť chvíle zvýrazňovalo, že tam mal syna. Boli sme prví, ktorí sme ho našli. Parašutisti sú malá komunita, je to pár ľudí. Takmer každý mal v partii nielen kamarátov, ale partnerov, rodinu, najbližších. V sezóne sa stretávame každý víkend. Parašutisti, piloti. V piatok prichádzame, v nedeľu ideme domov. Sme si blízki.

Nebola to posledná zlá správa…
Ako sme sa začali stretávať na lúke a vedeli, že väčšina z nás to prežila, prišla ďalšia rana. Dvaja zostali v druhom stroji v chvoste, ktorý sa roztrhol, lebo niečo vletelo do ich lietadla a úplne vytrhlo dvere. Zrejme sa museli zraniť už pri zrážke. Obaja boli veľmi skúsení, silní, dospelí chlapi. Myslím, že zranenie ich ochromilo natoľko, že neboli schopní sa odtiaľ dostať a žiaľ, zostali v lietadle. Bolo nám jasné, piloti nemali šancu, ale že ešte aj títo dvaja…

Čo sa v takýchto situáciách deje v hlave parašutistu? Každý sa stará o seba, alebo je šanca myslieť aj na iných? Vy ste tam mali brata…
Každý primárne uvažuje nad sebou, ale keby videl možnosť druhému pomôcť, určite to urobí. Môže sa stať, že niekto ostane pripútaný… Ale realita bola, že od nárazu sa lietadlá do 30 sekúnd ocitli na zemi a parašutisti v podstate tiež. Vnímal som brata, keďže sedel vedľa mňa. Ale čas nebol na nič. Každý sa postaral o seba. V prvom momente som neveril, že sa práve stalo to, čo sa nestáva a ani nie je dôvod, aby sa stalo. V druhom, či to bude alebo nebude OK. Buď skočíš, alebo nemáš šancu. Paradoxne som si spomenul na vlaňajšie nešťastie v Poľsku, kde sa oddelilo krídlo lietadla a zachránil jediný človek, pričom lietadlo sa krútilo tak, že uväznilo všetkých vnútri. Toto mi napadlo, či skončíme ako oni. Budeme sa krútiť a nedokážeme sa pohnúť. Potom nastúpil dril, automatika: dostať sa von a hľadať plochu, kde pristáť. Na drámy a prehrávanie celého života nebol čas. Každý pred zoskokom v podvedomí uvažuje, čo by robil v núdzovej situácii. A presne to sme realizovali – každý ako najlepšie vedel. Náš šport nie je nebezpečný. Je adrenalínový. Nebezpečný je jedine vtedy, ak niekto podcení prípravu a pravidlá. Na to sa dá zaplatiť životom. Našťastie, lietadlo bolo plné skúsených parašutistov, tých najlepších, ktorí mali skočiť slovenský rekord. Napokon, popoludní sa k nám malo pridať aj tretie lietadlo a malo nás byť vo vzduchu ešte viac.

Richard Kolozsi (vpravo) s bratom Borisom. Foto: archív Richarda Kolozsiho
Richard Kolozsi Richard Kolozsi (vpravo) s bratom Borisom.

Kedy ste vedeli, že je, aspoň teda pre vás, dobre?
Keď som pristával, pozeral som okolo seba, aby som sa prípadne s nikým nezrazil. Videl som brata, pristál 500 metrov odo mňa. Bol v poriadku. V tom momente som si povedal, super, sme na zemi, už sa nám nič nestane. Len som sedel a nadával, ako sa nám toto mohlo stať. Ale obrovsky mi odľahlo. Žijem ja, žije brat, videl som veľmi veľa padákov, je to dobré, mnohí sú vonku. Potom sme sa išli ešte popozerať, či niekto z nás nevisí niekde na strome. Bola by škoda, keby sa niekto zranil a len kvôli tomu, že mu pol hodiny nikto nepomôže, zomrie. Žiaľ, jediný, koho sme našli, bol Marián, ktorý to nezvládol. Potom už prišli hasiči aj záchranári a usmerňovali nás. Naložili sme výbavu a šli do Červeného Kameňa, kde nás zhromaždili na futbalovom ihrisku.

Koľko zoskokov máte za sebou?
Asi si zarátam aj tento. Má poradové číslo 528.

Budú ďalšie?
Budú. Povedal som si, že štatisticky máme na najbližších sto rokov bezpečné skákanie, lebo toto by sa dvakrát za život nemalo zopakovať. Je to šport, pri ktorom, žiaľ, ľudia umierajú. Vinou svojou, vinou vybavenia, ale 99 príčin nešťastí sa dá eliminovať. Triezvym uvažovaním, nepreceňovaním vlastných schopností, zachovaním dobrej kvality vybavenia, pravidelnou kontrolou, bezpečnostnými opatreniami pred i počas zoskoku. A potom je taká malá milióntina promile, že sa človek zabije aj bez toho, aby urobil nejakú chybu. Osud? Zlý deň? Aj tak to môžeme nazvať.

Mali ste už vážnejšiu situáciu pri skákaní, kde by bolo ohrozené vaše zdravie?
Zatiaľ som nemal ani dôvod odhadzovať padák. Keď sme prvý raz skákali v zostave, sa mi stalo, že ako sa zostava rozchádzala, jeden z nás otvoril padák skôr a keď som letel okolo neho, začal sa nafukovať padák proti mne. Stihol som sa uhnúť.

Ovplyvní tragédia ďalšie pokusy o rekord či parašutizmus na Slovensku?
Určite. Celú komunitu. Viem si predstaviť aj to, že veľa ľudí so skákaním skončí, či už z osobného pocitu obavy, strachu, pre nátlak okolia, rodiny. Ťažko sa vysvetľuje mame, ktorá aj tak bola v strese z môjho skákania, že idem skákať znova po tom, čo sa sedem ľudí zabilo. Slávnica je na Slovensku najväčším strediskom. Jediná mala také veľké turbínové lietadlo, ktoré prevádzkovala každý víkend. Je to jedno z najlepších výsadkových lietadiel. Obrovské, výkonné. Žiaľ, jeden z pilotov, ktorý zahynul, viedol celý aeroklub. Ktovie, čo bude so Slávnicou, čo bude s celým športovým skákaním na Slovensku. Zasiahne to ľudí dokonca v oveľa širšom rádiuse ako Slovensko.

Dokážete sa zo štvrtka spamätať?
Spal som dobre. Kamaráti si zo mňa uťahujú, že gény pre emócie mám nenávratne poškodené. Nemám ani problém, že by sa mi premietali momenty z tých chvíľ. Je to za nami. Relatívne racionálne strávim to, čo sa stalo mne. Horšie je, keď si uvedomím, kto tam zostal, a že tí ľudia nemali šancu. Sú to priatelia, ktorí budú chýbať. Chodieval som na letisko, mal tam skupinu najbližších. Nabudúce tam už nebudú. A to je naozaj veľmi smutné.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #Červený kameň #nehoda #parašutista #Richard Kolozsi
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy