Pôvodne vojenské vozidlo, povestné BVP-éčko, má teraz červenú farbu a majú ho dobrovoľní hasiči v Trnave. Tí prišli na pomoc pri vyťahovaní zvyškov lietadiel z ťažko prístupného lesa. Jedno lietadlo, ktoré po páde zhorelo, sa im podarilo odstrániť už vo štvrtok popoludní. Zvyšky druhého odpratávali v piatok. V nádržiach ešte zostal letecký benzín, ktorý profesionálni hasiči najskôr odčerpali do bandasiek a odniesli preč. Potom sa pustili pomocou hydraulických nožníc rozrezávať lietadlo. Rozbrusovačku alebo podobné náradie nemohli použiť. Jednak preto, že v troskách boli ešte zvyšky pohonnej hmoty a oleja, ale aj preto, že pracovali uprostred hustého lesa a mohol by vzniknúť požiar.
Trosky zbierali vysoko v lese
„Nakúskované časti lietadla prepravíme pod les, kde si ich prevezmú leteckí inštruktori a súčinné zložky. BVP je v tomto prípade nenahraditeľná technika. Ani lesný traktor, ani iný stroj by nedokázal zobrať odtiaľto tú váhu. Túto špeciálnu vojenskú techniku iné zložky nemajú. Keď sú profesionálni záchranári v koncoch, tak nás povolajú, pomáhame pri povodniach, lesných požiaroch alebo iných kalamitách,“ vraví Jozef Hambálek, veliteľ dobrovoľného hasičského zboru v Trnave.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Cesta z dediny do lesa, ktorú krátko po leteckom nešťastí zahradili policajti, bola v piatok už voľná. Policajnou páskou bol ohradený už len priestor vysoko v lese, na strmom svahu, kde dopadlo lietadlo. Kusy z neho sa ešte povaľovali okolo. Bol to stroj, z ktorého sa pri zrážke odtrhol chvost. Podľa polohy lietadlo dopadlo kabínou dole, bola celá zdeformovaná, ale predné sklo bolo celé.
Na letisku v Slavnici, ktoré patrí Aeroklubu Dubnica nad Váhom, panovala ponurá atmosféra. Z tohto letiska vyštartovali obe lietadlá, všetci sa navzájom roky poznajú. Jeden zo siedmich obetí leteckého nešťastia bol aj Róbert Slosiar, o ktorom hovoria, že bol hnacím motorom celého aeroklubu. Viedol tu letovú prevádzku. Počas tohto víkendu aeroklub pripravoval letecký deň, na ktorom chceli vytvoriť nový slovenský rekord v hromadnom zoskoku parašutistov. Do vzduchu išli nacvičovať tento zoskok. Lietadlá sa však priblížili k sebe tak nebezpečne, že sa zrazili.
Výška 1 200 až 1 500 metrov, v ktorej došlo k nešťastiu, však nebola ešte určená na skákanie, lietadlá ešte len stúpali. Richard Kolozsi, ktorý bol jedným z parašutistov, v rozhovore pre pravda.sk povedal, že dôvod zrážky pri takých skúsených pilotoch je absolútne nepochopiteľný. Podobný zoskok netrénovali prvýkrát. „Deväťdesiat percent z nás toto absolvovalo pred dvoma rokmi, keď takisto lietali dve lietadlá. Pamätám si, vtedy sa robilo asi 8 alebo 9 zoskokov,“ pripomenul Kolozsi.
Zo stretu lietadiel si pamätá, ako sa ich stroj začal točiť a padať tak, že odstredivá sila pôsobila oproti dverám. „Chvíľu sa dalo hýbať, chvíľu nie. Ležal som na podlahe, držal som sa na okraji dverí, vedľa mňa bol ešte jeden. Asi sme boli jedni z posledných v lietadle. Nejako som sa vyškriabal von, nie vyskočil, ale vyškriabal. Keď som stratil kontakt s lietadlom, zistil som, že som na chrbte, tak som sa len rýchlo pretočil a otvoril záložný padák,“ spomína. Krátko nato videl padať druhé lietadlo, ktoré stratilo chvost. Práve v ňom uviazli dvaja parašutisti, ktorí nehodu neprežili. „Chvost sa roztrhol, lebo niečo vletelo do ich lietadla a úplne vytrhlo dvetre. Chlapi sa zrejme museli zraniť, obaja boli veľmi skúsení a silní. Niečo ich ochromilo natoľko, že neboli schopní sa odtiaľ dostať a, žiaľ, tam zostali,“ dodal.
Celý rozhovor s Richardom Kolozsim si môžete prečítať tu.
Aeroklub pripravuje spoločnú rozlúčku
Aeroklub vzhľadom na tragédiu zrušil letecký deň. „Je to pre nás udalosť, ktorá nám nedovoľuje v tomto pokračovať. To, čo sa udialo, je pre nás nepochopiteľné. Vyjadrovať sa teraz k príčinám, prečo sa to stalo, je dosť nezodpovedné. Riešia to vyšetrovatelia, záverečná správa bude známa v krátkom čase,“ predpokladá Štefan Pohanka, predseda dubnického aeroklubu, kde pripravujú spoločnú rozlúčku s obeťami leteckého nešťastia. Tragickú udalosť pripomínal smútočný kahanec na zemi pred spoločenskou budovou.
To, čo sa udialo, je pre nás nepochopiteľné. Vyjadrovať sa teraz k príčinám, prečo sa to stalo, je dosť nezodpovedné.Štefan Pohanka, predseda dubnického aeroklubu
O príčinách, ktoré viedli k zrážke, nechce špekulovať ani František Zlocha, dlhoročný prezident občianskeho združenia Aeroklub letisko Prievidza. Medzi parašutistami, ktorí nacvičovali v Slavnici hromadný zoskok, boli aj členovia tohto aeroklubu. „Pri nácviku hromadného skoku lietadlá letia bližšie k sebe. Piloti motorových lietadiel nacvičujú aj lety zovretých skupín či už po dve alebo tri lietadlá, to sa bežne robí. Určite boli nacvičení aj na skupinový let,“ dodal František Zlocha.
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Foto: Milan Kráľ, Pravda
Podľa Zlochu sa parašutisti aj piloti zachovali ako profesionáli. „Keď ide o život a cez jedny dvere má organizovane vyskákať 17 ľudí, to si vyžaduje veľkú dávku sebadisciplíny, aby sa netlačili viacerí naraz do dverí. A keď sa nešťastie stalo, profesionálne sa zachovali aj piloti. Predpis hovorí, že keď je zle, tak treba nasmerovať lietadlo do neobývanej oblasti. A to sa im podarilo, nepadli do dediny, ale do lesa,“ zdôraznil František Zlocha.
Pri nehode športových lietadiel vo štvrtok krátko po 9. hodine zahynulo sedem ľudí vo veku od 36 do 45 rokov: piloti Róbert Slosiar, Michal Csesnek, Milan Ondra a Roman Sládek, parašutisti Karol Vavrinec, Martin Viktoríny a Marián Mindek. V každom lietadle bolo 17 parašutistov a dvaja piloti, po zrážke sa 31 parašutistom podarilo vyskočiť a pomocou padáku bez vážnejších zranení pristáť na zemi.
Prípadom sa zaoberá polícia. „Policajný vyšetrovateľ začal trestné stíhanie vo veci prečinu všeobecného ohrozenia. Okrem policajných vyšetrovateľov a kriminalistických technikov boli na mieste tragickej udalosti aj pracovníci Leteckého a námorného vyšetrovacieho útvaru. Do vyšetrovania budú pribratí aj súdni znalci,“ povedala Elena Antalová, krajská policajná hovorkyňa v Trenčíne.