Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Považujete zámer vlády zvýšiť na budúci rok minimálnu mzdu na 400 eur za dobrý?
Pri minimálnej mzde nie je najväčší problém jej výška, ale fakt, že sa vzťahuje len na časť ekonomiky a zostávajú veľké sektory, ktoré sa ňou neriadia a stanovenú hranicu podliezajú. Príkladom sú často nižšie zárobky nútených živnostníkov. Alebo dohodárov na zmluvy o vykonaní práce, ktorým síce mzdové minimum formálne patrí, ale keďže nemajú dovolenky či iné benefity, de facto dostávajú menej. A to už ani nehovoriac o učiteľoch, ktorí neraz zarábajú menej, ako sú ich oprávnené nároky v zmysle zákona o najnižšej mzde.
Je však fakt, že cena práce je na Slovensku naďalej veľmi nízka a dokonca aj pracujúci ľudia preto môžu padnúť do sociálnej biedy.
Naozaj tu tento paradox prítomný je. No prinajmenšom verejný sektor by mal ísť príkladom a zaujímať sa, či popri tabuľkových platoch svojich zamestnancov sú naplnené aj mzdové nároky pracovníkov súkromných firiem, ktoré preň realizujú objednávky.
Nemyslíte si, že ak je zamestnávateľ tlačený zvyšovať najnižšie mzdy, nezostane mu už na úpravu vyšších, čo môže viesť k nežiaducej nivelizácii platov?
To nehrozí, zmeny v minimálnej mzde sa dajú predvídať, navyše sú iba v jednotkách, nie desiatkach percent. Zamestnávatelia s nimi môžu rátať a primerane zdražiť svoje tovary a služby tak, aby zamestnancom pokryli mzdy aj odmeny za prácu. Na úpravy platov iných kategórií by to nemalo mať významnejší dosah.
Zamestnávatelia sa tiež bránia, že ľudia bez kvalifikácie si zákonnú minimálnu mzdu „nezarobia“.
Žiaľ, najviac ľudí bez ukončeného čo i len základného vzdelania je sústredených práve v regiónoch, kde práce v podstate niet. Je tu až základná filozofická otázka, či v takej Rimavskej Sobote alebo Sobranciach vôbec existuje čosi ako trh práce. Mzdové minimum sa síce každoročne slušne zvyšuje a je pravda, že aj počet najmenej kvalifikovaných nezamestnaných v štatistikách úradov práce za ostatné tri roky celoštátne klesol o 2,5 percenta. No v najchudobnejších okresoch, naopak, vzrástol – v Rimavskej Sobote o tretinu, v Sobranciach o 15, v Revúcej o osem percent. Na týchto ľudí treba uplatniť úplne iné nástroje zamestnanosti ako minimálnu mzdu.
Vyššia minimálna mzda má vraj zabrániť aj daňovo-odvodovým únikom. Zamestnávateľovi sa predsa čím ďalej, tým menej vypláca dávať zamestnancovi časť mzdy „na ruku“.
Áno? Nuž, problém je v tom, že zákon vôbec nedefinuje, na čo má vlastne minimálna mzda slúžiť. Celý zaberá zhruba poldruha strany, na polstrane sú podpisy, na ďalšej sa vysvetľuje, ako riešiť, ak človek nepracuje celý mesiac, zvyšok sú iné formality. Nie je tam definovaný žiadny cieľ inštitútu. Zo zákona nezistíte, či má podporiť legálne zamestnávanie, či má zabezpečiť zamestnancovi slušný život, či má zväčšiť rozdiel medzi príjmom za prácu a z dávok v hmotnej núdzi. Preto sú ďalšie diskusie na túto tému ťažké.
V polemike okolo dvíhania mzdového minima v Česku sa známy expolitik Vladimír Dlouhý vyjadril, že pre niektoré sektory je síce tento inštitút prospešný, ale napríklad prevádzkovateľ hypermarketu si namiesto novej „drahej“ pokladníčky radšej kúpi automatickú kasu.
Tu zase funguje skôr rozpor medzi tým, čo je z čisto egoisticko-subjektívneho hľadiska efektívnejšie pre podnikateľa a čo prospešnejšie pre celú spoločnosť. Štát by predovšetkým mal daňovo-odvodové povinnosti nastaviť tak, aby ten rozdiel v prospech automatickej pokladnice nevznikal. Aj ďalšie povinnosti zamestnávateľov by mali ísť skôr na prospech zamestnancov, než slúžiť ako nezmyselná šikana.