Zišli sa včera v bratislavských priestoroch Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Aby si pripomenuli 71. výročie SNP a dodatočne aj jubileum ukončenia druhej svetovej vojny. Niektorí napriek vysokému veku ešte v plnej sile, iní už iba sediaci, ďalších museli pri preberaní pamätných medailí zastúpiť mladší rodinní príslušníci.
„Prepáčte, už nemám pamäť ako kedysi,“ ospravedlňoval sa starý pán, ktorému by však iskru a životný elán museli závidieť aj omnoho mladší. Pochádza z modranskej vinárskej rodiny, ktorá trochu pripomína tú z obľúbeného televízneho seriálu. Najmladší zo šiestich detí, ako priznáva, vždy bol mamičkin najmilší. Keď už starší súrodenci museli drieť vo vinohrade, on mal ešte výsady benjamínka. „Keď som však už chodil do školy, postupne aj mňa mama riadne zapriahla,“ spomína na ňu s láskou.
Práve mama, hovorí ďalej, bola u nich ozajstnou hlavou rodiny. Ohromne pracovitá, ale aj veľmi bystrá a inteligentná. „Otec bol síce aj v Amerike, ale iba zo dvakrát poslal pár dolárov a vrátil sa. Kamarátom sa potom rád chválil, že kým iní za oceánom robili, on Ameriku spoznával. Rozprával o nej stovky príbehov, ale na robotu veľmi nebol,“ pripúšťa bývalý vojak.
Vďaka maminej tvrdohlavosti získal vzdelanie. Dobre chápala jeho význam, vzhľadom na rodinnú situáciu traja starší súrodenci išli na modranský učiteľský ústav. Ivana však poslali do Bratislavy, na gymnázium, ktoré doteraz funguje na Grösslingovej ulici. Pokračoval aj na univerzite, na Filozofickej fakulte UK študoval klasickú filológiu a germánske jazyky. „Dva mesiace pred štátnicami ma však zatkli,“ hovorí.
Písal sa vtedy rok 1942 a aj slovenský štát v hitlerovskom područí cítil dôsledky svetovej vojny. A mama mala u Vodovcov aj najväčší zmysel pre spravodlivosť. „Boli sme evanjelici. Tí sa v tom čase hojne zapájali do odboja. Mama do tej práce zapojila celú rodinu. Pomáhali sme Čechom, ktorí sa cez Slovensko, Maďarsko a Juhosláviu pokúšali dostať do USA. U nás doma v Modre, ale aj v sestrinom bratislavskom byte prespávali, dali sme im najesť, pomáhali vyrobiť doklady.“
Býval u nich aj ukrajinský vojak, ktorý unikol z nemeckého zajatia a začal organizovať odbojovú skupinu zloženú z iných bývalých zajatcov. A spolu so súrodencami raz v noci tak popísali Modru protinemeckými nápismi, že kontingent vojakov ríšskej armády sa v meste vzápätí zdvojnásobil. Zatknutie bolo zrejmým dôsledkom týchto aktivít.
Ani vraj nevie, ako sa mu podarilo z tej šlamastiky dostať. Asi sa štátne orgány o činnosti rodinného klanu nedozvedeli všetko. Boli aj ľudia, ktorí im nezištne pomohli. Evanjelici mali, podľa neho, svoje tajné kontakty aj na najvyšších miestach. „V roku 1943 som potom narukoval do Slovenskej armády,“ pokračuje. Za to, ako sa jeho osud vyvíjal ďalej, vďačí priateľovi, niekdajšiemu známemu slovenskému lekárovi a futbalistovi Ivanovi Chodákovi. Ten videl, že mladý vzdelaný a nemčinu dobre ovládajúci vojak môže byť niekde prospešnejší.
„Pomohol mi dostať sa do armádneho Psychotechnického ústavu,“ povedal Ivan Voda o kamarátovi. Vďaka tomu získal kontakty priamo na ministerstve obrany. A keď vypuklo Povstanie, fungoval ako spojka. Aj od neho mali vojenské a partizánske jednotky, ktoré pôsobili priamo v jeho centre, o vojnovom dianí a frontových pohyboch informácie z prvej ruky. Do SNP sa, ako zdôrazňuje, jednoducho zapojili ľudia na celom Slovensku a odvšadiaľ cítilo podporu.
„Nie, po porážke SNP som nemal žiadne problémy. Ani nijaké výhody po oslobodení. Nie som žiadny hrdina, mne podobných bolo v tom čase veľa,“ uvažuje skromne. Presnejšie, nikdy sa na hrdinu nehral. Nesťažuje si, len ho bolí, že tých, ktorí priamo zažili vojnu, je čoraz menej. A zabudnúť na hrôzy, ktoré prináša, sa nemusí vyplatiť.